"Cítim sa dobre. Vybité zuby som si už dal urobiť," hovorí Ján Langoš, šéf Ústavu pamäti národa, ktorého nedávno na ulici zbili.
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Dva týždne nato, ako ho zbili neznámi muži, opäť pracuje. Polícia nič nezistila a nevie ani to, či bitka súvisela s jeho funkciou. Peňaženku mu však útočníci nechali. Nedávno sa stretol s ministrom zahraničných vecí Eduardom Kukanom, aby ho požiadal o pomoc pri tvorbe novej medzinárodnej zmluvy s Českou republikou. Slovensko totiž nemá prístup do archívov, ktoré sú v Prahe. Na otázky SME odpovedal predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa JÁN LANGOŠ.
Ako sa dnes cítite?
Dobre. Rýchlo som sa z toho vylízal, nezostali žiadne stopy okrem jaziev. Vybité zuby som si už dal urobiť. Chcem povedať, že Ústav pamäti národa je dnes už v takom stave, že jeho činnosť nie je ničím ohrozená. Ani útokmi na funkcionárov.
Ako tá bitka prebehla?
Nechcem sa k tomu vracať. Je to minulosť, ktorá neohrozila moju prácu.
Zopár dní po tom vaši kolegovia uvažovali, že by ste mali mať ochranku. Ako ste sa rozhodli?
Trochu zmením spôsob života a o ochranu nepožiadam. Budem sa viac starať o svoju bezpečnosť. Podstatne sme zlepšili bezpečnosť ústavu a hlavne ochranu dokumentov.
To znamená, že nebudete chodiť sám na prechádzky po meste?
Ale áno, po zotmení však nie.
Ministra zahraničia ste požiadali o pomoc pri tvorbe novej zmluvy o prístupe do archívov v Česku. Aký je dnes vlastne stav?
V roku 1992 boli rozdelené archívne fondy, ktoré vznikli činnosťou ministerstva vnútra. Sú uložené na Slovensku aj v Čechách. Prístup k nim je upravený medzivládnou dohodou z roku 1992. V dohode však nie je spomenutý prístup k zväzkovej agende, ktorá vznikla činnosťou správ ŠtB, ktoré sídlili v Prahe a vykonávali, zjednodušene povedané, celoštátnu činnosť. Pri delení bola prijatá fikcia, že 12. správa ŠtB, ktorá sídlila na Slovensku, mala pôsobnosť iba na Slovensku a ostatné centrálne správy so sídlom v Prahe mali pôsobnosť iba v Čechách. Skutočnosť bola taká, že správy, ktoré sídlili v Prahe, vykonávali činnosť na celom území bývalého Československa a viedli zväzky aj o Slovákoch a Slovenskej republike. Takto sa stalo, že v depozitoch štátnych orgánov Českej republiky sú uložené aj zväzky vedené na občanov Slovenskej republiky. A keďže táto zväzková agenda nie je v dohode spomenutá, ani jeden slovenský štátny orgán k nim nemá prístup.
V prípade ministerstva obrany to však tak nie je, lebo v roku 2002 sa prijala dohoda, že pri vykonávaní bezpečnostných previerok môžu naše zložky ísť do archívov vojenskej kontrarozviedky a Spravodajskej správy Armády ČR. Ako je možné, že od roku 1992 nikomu neprekážalo, že k archívom o Slovákoch na ministerstve vnútra v Prahe nemáme prístup?
Mne tie dôvody nie sú známe. Až keď Národná rada schválila zákon o Ústave pamäti národa, začali sme mapovať stav o rozdelení archívov. S údivom sme zistili, aký bol zo strany vtedajšej politickej reprezentácie nezáujem o skutočné delenie archívov. Ktoré písomnosti boli v tom čase v Česku, zostali v Česku, ktoré boli na Slovensku, zostali na Slovensku. Po rozdelení Československa však pracovníci českého ministerstva vnútra vybrali z archívov v Nitrianskej Strede a v Levoči podľa zoznamu písomnosti o českých občanoch a odviezli ich do Čiech. Slovenská strana to takto neurobila.
Previerkový proces, ktorý na Slovensku funguje od roku 2001, je potom nedokonalý, lebo zákonite neodhalí všetky veci, ktoré by mal. Napríklad, ak má nejaký bývalý agent Slovák spis v Prahe, jeho preverovanie to neukáže a bez problémov dostane previerku.
Štátne orgány boli nútené vychádzať z toho, že vznikla štátna rozluka ratifikovaná zmluvou. Za ňu nemohli ísť. Chápem NBÚ, že akceptoval stav, že na Slovensku zostali informácie o Slovákoch a v Čechách o Čechoch. Nevedeli totiž podrobne, ako archívna rozluka prebehla.
Ako ste prišli na to, že archívy o Slovákoch sú v Prahe?
Postupne nám SIS postúpila registre a iné archívne pomôcky. Ich podrobným štúdiom a analýzou sme prišli na to, že zväzky niektorých osôb neboli založené na Slovensku, vznikli v Česku a aj tam zostali.
Nemohla na to, že archívy o Slovákoch sú v Prahe, prísť SIS a otvoriť túto tému? Veď nimi disponovala niekoľko rokov a jej správy o osobách sú tiež súčasťou previerkového procesu.
Myslím si, že mohla. Tak ako sme k tomu dospeli my, takto to mohli urobiť aj v SIS.
Ako ste zistili, že spis Eduarda Kukana je v Prahe?
Podľa evidencie. Vieme zistiť, že bol založený a ak nebol zničený aj zostal v Prahe.
Budú Česi ochotní otvoriť zväzky o Slovákoch?
Podľa reakcií predstaviteľov českého ministerstva obrany a vnútra sa dá predpokladať, že môžeme začať rokovania o technike a spôsobe dokončenia delenia a formulovať naše požiadavky. Čakám na rozhodnutie ministra zahraničia, ktorý má vymenovať členov tímu, aby sme spoločne vypracovali materiál pre vládu.
Ako dlho to môže trvať?
Optimista vo mne hovorí, že by to mohlo byť tento rok.
Prečo by sa česká strana vzdávala dokumentov o ľuďoch, ktorí môžu pôsobiť v rôznych funkciách? Tajným službám sa také informácie vždy hodia.
Musíme predpokladať obojstranný záujem, dobrú vôľu, aby sme nemuseli otvárať medzištátnu zmluvu. Keďže obe krajiny sú členmi NATO a únie, bude úplne stačiť, keď dostaneme tie archívy, ktoré sa týkajú Slovákov a Slovenska alebo ich kópie.
V zmluve o sprístupnení zväzkov medzi ministerstvami obrany sa hovorí, že sa znovu prerokuje po vstupe Slovenska do NATO. Ako NATO súvisí s archívmi?
Súvisí. Medzi krajinami NATO existuje úzka spolupráca v oblasti bezpečnosti a obrany. Máme rovnakú ochranu utajovaných skutočností a osobných údajov. Medzinárodný dohovor o ochrane osobných údajov dovoľuje odovzdávať osobné údaje občanov jednej republiky druhej.
Na ministra zahraničia Kukana evidujete jedno číslo. Povedal, že je to číslo, pod ktorým je evidovaný v Cibulkových zoznamoch ako dôverník. Čo to v praxi znamenalo, ak ŠtB zaevidovala dôverníka?
Právne záväzné je stanovisko Ústavného súdu, ktorý povedal, že kategórie dôverník a kandidát tajnej spolupráce neboli tajnými spolupracovníkmi ŠtB. Ako príklad sa dá uviesť, že dôstojník ŠtB neutajeným spôsobom chodil za nejakým funkcionárom v podniku alebo štátnym zamestnancom a kládol mu otázky. Dotyčný mu poskytoval informácie o svojej práci, podniku a podobne.
Keby oslovený príslušníka ŠtB odmietol a povedal, že nebude nič hovoriť, evidovali by ho aj tak?
Príslušník ŠtB bol príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti, teda štátneho orgánu. Myslím si, že 99 % úradníkov alebo funkcionárov ani nezvažovalo, že by mali odmietnuť príslušníkovi ZNB poskytnúť takýmto spôsobom informácie o svojej práci, prípadne o svojich kolegoch.
Od niektorých médií máte žiadosti o informácie o verejných činiteľoch, poslancoch, ministroch. Niektorí z nich, napríklad poslanec Abelovský, sú však pohoršení, že ich preverujete.
Konáme striktne podľa zákona. Každý má právo požiadať ústav o informácie, či sa ním uvedené údaje zhodujú s evidenciou ŠtB. My nepreverujeme, nelustrujeme, poskytujeme informácie z dokumentov. Zákon nerozlišuje poslanec, neposlanec.
Ako si teda vysvetľujete výroky poslancov? Abelovský dokonca požiadal predsedu parlamentu, aby to s vami prerokoval.
Vnímam to ako politický nátlak. Vypočul som si vyjadrenia poslancov a predpokladám, že to je aj neznalosť zákona. Ale to nič nemení na našej povinnosti informovať.
Môže byť tento nátlak úspešný?
Politický nátlak ani prípadné trestné stíhanie nemôžu byť úspešné, lebo Slovensko je právny štát. Ak poslanci oprávnene zvážia, že majú byť zo zákona vyňatí, je na ich vôli, aby si výnimku navrhli a schválili.
Vy však médiá nepustíte do konkrétnych spisov?
Nie. My len poskytneme informácie, či sú evidovaní ako spolupracovníci ŠtB.
Nemali by verejní činitelia, ktorí tam budú zaevidovaní, sami od seba svoje spisy zverejniť?
Verejný činiteľ tak ako každý iný má právo získať kópiu zväzku. V demokraticko-právnom štáte má verejnosť právo poznať minulosť verejných činiteľov. My však chceme zverejňovať aj aktivity ŠtB proti odporcom, ktoré sú opísané v objektových zväzkoch. Ťažisko našej práce bude vo zverejňovaní veľkých represií proti skupinám.
Ak aj nejaký poslanec je bývalým eštebákom, zmení sa niečo? Vyzerá to tak, akoby ľudí hriechy politikov, či už z minulosti, alebo súčasnosti, nezaujímali.
Netrúfam si predvídať, ako by reagovala verejná mienka. V tom je čaro demokracie, ak sa spoločnosť správa demokraticky a má záujem o verejné veci, tak verejná mienka existuje a je jasná. Ak neexistuje, potom sa ľudia učia demokracii. Ale aby sa mohli slobodne rozhodovať, majú mať na to dostatok informácií. A v tom spočíva naša podstatná povinnosť. Poskytnúť ľuďom informácie potrebné pre zodpovedné a slobodné rozhodovanie - demokraciu.
