Zaoberalo sa návrhom dvoch skupín poslancov NR SR, ktorí v júli 2003 napadli ústavnosť niektorých ustanovení zákona o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, zákona o Liečebnom poriadku a zákona o zdravotnom poistení. Nevyhovel návrhu poslancov v častiach, v ktorých namietali protiústavnosť zavedenia poplatkov za návštevu lekára, za recept či za pobyt v nemocnici.
Podľa predsedu ÚS Jána Mazáka, ústavný súd predovšetkým nedospel k záveru o neústavnosti platieb za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Podľa názoru ÚS zákonodarca tým, že novým spôsobom naplnil obsah základného práva na zdravotnú starostlivosť, hoci obsah a rozsah zúžil, urobil to spôsobom, ktorý nie je negáciou rešpektovania základného práva na zdravotnú starostlivosť. Ustanovenie podmienok jej poskytovania zákonom nemožno klasifikovať ako obmedzenie tohto základného práva.
Podľa názoru pléna zavedenie platieb za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti vo „vecnom“ rozsahu a v „korunovom vyjadrení“ nemôže natoľko zasiahnuť do sociálnej integrity občana (fyzickej osoby, poistenca), že by to znamenalo zásah do základných práv občana. Ide o nízke sumy, ktoré zásadnejším spôsobom nezaťažujú sociálne postavenie poistenca. V tejto súvislosti je potrebné podľa ÚS SR uviesť, že zákonodarca v záujme vylúčiť možnosť takejto „hrozby“ ustanovil v napadnutom zákone aj okruh osôb, ktoré sú (boli) od „poplatkovej povinnosti“ za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti oslobodené.
ÚS poslancom vyhovel v časti, v ktorej namietali neústavnosť paragrafu 80 zákona o zdravotnej starostlivosti pre jeho retroaktivitu a v časti, v ktorej namietali, že zdravotnícke zariadenia nemôžu voči zdravotníckym poisťovniam uplatňovať také penále, aké sú bežné pre iné subjekty.
