Bratislava 3. novembra (TASR) - Slovenský režisér Pavol Barabáš chystá ďalší zo svojich dobrodružných filmov a pravdepodobne v polovici budúceho roka opäť poteší divákov.
Koncom októbra sa totiž spolu s ďalšími piatimi "dobrodruhmi" - Martinom Žilkom, Viktorom Káňom, Petrom Ondrejovičom, Petrom Valušiakom a Lucišou Mišíkovou - vrátili z Etiópie, kde okrem splavenia 900 kilometrov dlhej a druhej najnáročnejšej africkej rieky Omo, navštívili šesť ťažkoprístupných domorodých kmeňov. Medzi nimi i kmeň Batov o ktorých existencii pravdepodobne netušili ani rôzne mapy.
Podľa Barabáša predstavujú tieto kmene vďaka svojej neprístupnosti, spolu s ďalšími v pralesoch Novej Guiney a Amazónie, posledné etnologické bohatstvo na našej planéte. Expedícia Omo bola teda akýmsi cestovaním v čase do praveku a množstvo fotografického a filmového materiálu sľubuje nezabudnuteľný zážitok i divákom. "Nechcem z cesty, ktorá vo mne zanechala taký silný emocionálny zážitok, hneď začať robiť dokumentárny film. Materiálov sme natočili množstvo a potrebujem čas, aby som neobyčajne silný dojem z cesty vôbec strávil", povedal Barabáš pre TASR s tým, že film dokončí pravdepodobne v polovici budúceho roka.
K myšlienke expedície priviedol skupinu cestovateľ a člen výpravy Peter Ondrejovič, ktorý bol v tejto oblasti na prieskumnej ceste minulý rok. Bol to jeho nápad dostať sa k izolovaným kmeňom práve po extrémne náročnej rieke OMO na gumenom rafte. Boli pravdepodobne druhom expedíciou, ktorej sa 900 kilometrový úsek rieky podarilo kompletne splaviť a to aj vďaka majsterke sveta v raftingu Luciši Mišíkovej. "Išlo o nevyspytateľnú cestu, pretože nik nevedel, čo nás okrem množstva komárov a múch tse tse vlastne pod horúcim africkým slnkom čaká, išli sme do neznáma", dodáva režisér s tým, že počas splavu v divokej rieke prechádzali okolo 300-400 hrochov a tisícov krokodílov. Prvých 10 dní sa plavili v perejách hlbokého kaňonu, kde sme nestretli žiadne stopy po ľuďoch, z ktorého v prípade nehody nebolo úniku. Len pravá africká divočina, až kým nás rieka nepriviedla k prvým kmeňovým spoločenstvám žijúcich v nížine južnej Etiópie. Prijatie "belochov" týmito prírodnými ľuďmi bolo podľa Barabáša zaujímavé. Každý kmeň reagoval inak. "Pozerali sa na nás ako na ľudí z inej planéty a my tiež," dodáva a spomína, že napríklad deti, ktoré po prvý raz v živote videli bieleho človeka mali panický strach a plakali. Bariéry však po istej dobe padli.
Členovia týchto kmeňov na dolnom úseku rieky Omo žijú prakticky nahí. Jediné čo majú, sú ich slamené chatrče a dobytok. Absolútne žiadne civilizačné prvky u nich nenájdete, dodáva Barabáš. Svoje územie si každý z kmeňov starostlivo stráži, hovorí. Sú to bojovníci, ktorí neznesú na území ľudí zo susedného kmeňa. Na obranu územia majú samopaly prevažne značky kalašnikov. Jeden samopal stojí štyri kravy. V praxi to znamená, že bojovníci neustále chodia nahí s kalašnikovom na chrbte.
Na komunikáciu sa podľa režiséra dala využiť posunková reč. Za prítomnosť na území niektorých kmeňov sa však muselo platiť. Niečím, aby boli spokojní. Našli sme domorodcov, ktorí sa na peniaze pozerali ako na kus čudného papiera a vrátili nám ho, povedal Barabáš. Zaujali ich však napríklad plastové fľaše na vodu. Najpríjemnejšími domorodcami, s ktorými sa expedícia stretla, bol podľa režiséra kmeň Bata. Práve ten, o ktorom ani nevedeli, že existuje. "Boli úplne bezprostrední, milí." Naopak, dosť agresívne vystupovanie voči cudzincom prejavili príslušníci kmeňa Mursi. "Dávali nám najavo, že je to ich územie a keď chceme na neho položiť nohu, tak musíme platiť," spomína.
Takáto cesta sa už asi nezopakuje, hodnotí expedíciu režisér. "Mali sme veľké šťastie, že sa nám nič nestalo. Od divokých perejí rieky, nebezpečných zvierat vo vode i na brehu, ozbrojených kmeňov, rôznych chorôb nám mohlo ohroziť expedíciu všeličo. Boli sme však silný kolektív a to bolo pre mňa jedno z hodnotných poznaní." Ako však povedal, niektorým problémom sa na mesiac trvajúcej ceste nevyhli. Napríklad Petra Ondrejoviča poštípala zmija gabúnska, ktorá patrí medzi desať najjedovatejších hadov sveta. Šťastne sa im však podarilo dostať jed z tela, a na druhý deň bol cestovateľ fit. Ďalšou nepríjemnou udalosťou pri návrate do civilizácie bolo ochorenie Petra Valušiaka na maláriu, hoci všetci členovia posádky brali proti nej lieky. Miestny doktor mu okamžite poskytol účinné lieky a Peter sa aj vzhľadom na silný organizmus ešte pred návratom domov z choroby zotavil.
