Bratislava 2. júna (TASR) - V roku 1914, 3. júna presne pred deväťdesiatimi rokmi, predviedol vo Washingtone vynálezca Štefan Banič verejnosti, zástupcom patentového úradu a letectva USA padák vlastnej konštrukcie a bezpečne s ním zoskočil zo strechy 15 poschodovej budovy. Išlo o jeden z prvých oficiálne zaregistrovaných zoskokov padákom v dejinách ľudstva. Vynález padáka si onedlho našiel uplatnenie v i v blížiacich sa globálnych konfliktoch prvej a druhej svetovej vojny.
Štefan Banič sa narodil sa 23. novembra 1870 v Neštichu (dnes Smolenice) pri Trnave v rodine malého roľníka. Po vychodení základnej školy v rodisku pracoval ako poľnohospodársky robotník na Pálffyho majetkoch, neskôr sa vyučil za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku. Bieda ho vyhnala roku 1907 do USA. Tam si našiel príležitostné práce na farmách i v baniach a nakoniec sa usadil v meste Greenville v Pennsylvánii, kde pracoval v strojárskom závode.
V tomto období sa uskutočňovali lety prvých lietadiel, najmä bratov Wrightovcov. Banič patril medzi ich veľkých obdivovateľov a začal sa zaoberať myšlienkou vynájsť zariadenie, ktoré by zachránilo letca pri nehode.
Nebol jediný. S rozvojom letectva sa vynárala ambícia zhotovenia bezpečných padákov. Po Blanchardovi, Garnerinovi a Lalandovi si dal v roku 1911 patentovať torbový padák ruský vynálezca Gleb Jevgenievič Koteľkinov. Jeho padáky boli známe pod skratkou KR-1 a prvých sedemdesiat kusov vyrobili roku 1914. Práve v tom čase v USA priznali patentovú prioritu vynálezu prakticky využiteľného leteckého padáka aj Štefanovi Baničovi.
"Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z Rakúsko-uhorského cisárstva usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvetlenie." Tak znie prvá veta Baničovho osvedčenia na americkej patentovej listine č. 1108484 z 25. augusta 1914. Po nej nasledoval podrobný opis konštrukcie nového padáka, funkcie jednotlivých častí, presné technické nákresy. Titulná strana patentovej listiny hovorí, že sa vyhovelo zákonným požiadavkám a že sa Štefanovi Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov a že osobitné právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález prislúcha len USA.
Keby sa nebola zachovala spomínaná americká patentová listina, sotva by dnes u nás niekto vedel, že tento skromný a jednoduchý slovenský človek-vynálezca zasiahol do dejín svetového letectva. Zachovali sa však len veľmi skromné materiály, navyše i neúplné a často skreslené, ktoré by hodnoverne preukázali prínos a uplatnenie Baničovho padáka. A tak len z patentového spisu doloženého technickými výkresmi a opisom môžeme si o ňom urobiť aspoň približnú predstavu. Baničov padák sa pripevňoval okolo hrudníka a bol tzv. sklápacieho typu. Otváral sa pomocou zvláštneho zariadenia umiestneného v osi padáka. Dômyselne skonštruovaná sústava pružín a rebrových tyčiek, na ktorých spočívalo hrubé plátno, umožňovala regulovať nosnú plochu, a teda rýchlosť klesania a pristátie na vhodnom mieste. Podľa niektorých prameňov Banič skonštruoval padák za pomoci inžiniera Františka Jankoviča z Klčovian pri Trnave, ktorý vyštudoval v USA a ktorý ho dva razy podrobil skúške-skokom z mrakodrapu a z lietadla z výšky 600 m. Americká armáda ho vraj používala v 1. svetovej vojne, ale to je otázne.
Vynález padáka Baničovi nepriniesol bohatstvo, ani slávu. Roku 1920 sa vrátil do rodnej obce, žil v ústraní ako murársky majster. O niekoľko rokov sa jeho meno znovu spomínalo, keď s bratom Jánom a súrodencami Vajsáblovcami a Valovcami objavil roku 1930 podzemné krásy jaskyne Driny pri Smoleniciach. Zomrel 2. januára 1941 v Neštichu. Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia mu pred novou budovou letiska v Bratislave odhalili pamätník a na rodnom dome pamätnu tabuľu.
