Banská Bystrica 28. augusta (TASR) - Sedemdesiatsedemročná Mária Pelcrová z Martina by pri dnešnej ukážke ošetrovania vojaka v improvizovanej poľnej nemocnici v Harmanci radšej spomínala na niečo veselé ako na pôsobenie vojenskej ošetrovateľky. Napriek tomu, že zachránila desiatky životov, druhá svetová vojna jej vzala jedenásť príbuzných.
"Mala som trinásť, keď som odišla z rodnej Imšady v Zakarpatskej Rusi k príbuzným na samotu pri česko-slovensko-poľských hraniciach hľadať brata, ukrývajúceho sa pred fašistami," začala odvíjať život vo vojenskej uniforme majorka vo výslužbe a nositeľka 23 domácich a zahraničných vojenských i civilných ocenení. Posledné najvyššie civilné vyznamenanie Medzinárodného výboru Červeného kríža - striebornú medailu Florence Nightingalovej, ktorú má vo svete len 39 ľudí, získala v novembri 2003. "V auguste 1940 prišli na lazy fašisti a odvliekli ma na nútené práce do fabriky na výrobu skrutiek, potom som v neľudských podmienkach pomáhala na stavbe koncentračného tábora. Neskôr som sa ocitla medzi deťmi na transport do kinderlágru v Osvienčime. V osudnej chvíli som ochorela, čo mi zachránilo život. Nemci sa báli epidémie, a tak ma z transportu vyradili," pokračovala v rozprávaní Maruška. Potom musela ťažko pracovať na veľkostatku, obsadenom Nemcami. Dvaja rozviedčíci jej pomohli utiecť a prejsť k Sovietskej armáde. Spolu s inými poľnými zdravotníkmi ošetrovala zranených priamo na bojisku, kopala zákopy, prala obväzy, nosila pitnú vodu...
"Do 1. československého armádneho zboru v ZSSR ma dostal brat," so slzami v očiach spomína Maruška na bratov. Jeden zahynul na následky ťažkých zranení počas oslobodzovacích bojov, druhý počas bojov o Dukliansky priesmyk. Pani Pelcrová pracovala ako vojenská ošetrovateľka v československej armáde až do mája 1945. Po jednom z náletov ohluchla a dočasne aj onemela. Ucho jej operovali a po skončení vojny zostala verná svojej práci. Absolvovala ošetrovateľskú školu Československého Červeného kríža v Prahe-Střešoviciach, kurz psychológie, pre inštrumentárky a aj šoférsky. Ako sanitárka pracovala v 11 nemocniciach.
No vojnové zranenia dali o sebe vedieť. Postupne sa musela podrobiť šiestim operáciám a odísť do zálohy. Ďalej však ako civilná zdravotná sestra chodila za pacientmi domov. "Do martinskej Fakultnej nemocnice som priviedla každý rok asi sto dobrovoľných darcov krvi," povedala pani Pelcrová.
Jeseň života si táto srdečná a úprimná žena, pochádzajúca z deviatich detí chudobných rodičov, spestruje starostlivosťou o záhradku. Vždy však myslí na ľudí v núdzi. Aj z malého dôchodku prispieva do verejných zbierok Fondu SČK Ľudia ľuďom.
