Vážení účastníci bojov Slovenského národného povstania,
vážení predstavitelia štátov a vlád,
vážení hostia z domova i zahraničia,
neexistuje na svete národ, ktorý by nemal vlastné dejiny, vlastných hrdinov a pamätné miesta.
Niektoré udalosti sú natoľko významné, že poznačili celú budúcnosť a charakter národa a takýmto medzníkom je pre nás Slovákov aj Slovenské národné povstanie. Týmto ozbrojeným vystúpením nášho ľudu – vzhľadom na počet obyvateľov najväčším v druhej svetovej vojne – sme sa jednoznačne zaradili do veľkej medzinárodnej protifašistickej koalície a dokázali sme, že slovenský národ a národnosti žijúce na našom území sa nikdy nezmierili s fašistickým diktátom a neprijali zvrhlú nacistickú ideológiu.
Slovenské národné povstanie teda nemôžeme chápať izolovane od ostatných medzinárodných udalostí odohrávajúcich sa v kontexte druhej svetovej vojny. Napokon slovenskí vojaci nebojovali len v Povstaní, ale aj na iných miestach a frontoch.
Zúčastnili sa na vylodení v Normandii, v leteckej bitke o Veľkú Britániu, bojovali v Sovietskom zväze a v mnohých ďalších väčších či menších vojnových operáciách. Povstanie bolo preto vyústením dlhodobého odboja Slovákov doma i v zahraničí, mohutným sútokom viacerých prameňov protifašistických síl. Bolo silou nielen vojenskou, ale predovšetkým duchovnou – odhodlaním navždy sa vysporiadať s fašizmom a zaistiť si demokratickú, svojprávnu a slobodnú budúcnosť. Pravda, na skutočné naplnenie týchto ideálov sme museli čakať ešte veľmi dlho, a to až do doby, keď padla železná opona, ktorá po vojne na niekoľko desaťročí rozdelila Európu.
Všetci máme ešte v živej pamäti, ako sa k Povstaniu a k protifašistickému odboju staval minulý režim. Aj keď oslavy bývali pompézne, nie všetci odbojári požívali rovnakú úctu a vážnosť. Najmä tí, ktorí bojovali na západných frontoch či na strane nekomunistických síl SNP, pociťovali diskrimináciu a neraz sa za svoje nasadenie cítili byť priam potrestaní a prenasledovaní. Chcel by som dnes na tomto pamätnom mieste prehlásiť, že toto umelé rozdeľovanie bolo nespravodlivé, podložené ideológiou a skresleným pohľadom na udalosti druhej svetovej vojny.
Uvedomujeme si, že hodnoty, za ktoré títo ľudia nasadzovali svoje životy, boli rovnaké, či už bojovali v Slovenskom národnom povstaní, na Dukle, pri Liptovskom Mikuláši, Sokolove, Kyjeve, Tobruku, vo Veľkej Británii, v Dunkerque (Dankerku), v severnej Afrike či na Blízkom Východe. Všetci majú rovnakú zásluhu na tom, že sa dnes s pokojným svedomím a hrdosťou môžeme zaradiť do veľkej protihitlerovskej koalície, ktorá napokon prinútila fašizmus kapitulovať. Myslím si, že po šiestich desaťročiach od Slovenského národného povstania a v priaznivej atmosfére dnešnej samostatnej Slovenskej republiky, ktorá rešpektuje ľudské práva a je postavená na princípoch demokracie, môžeme objektívne zhodnotiť jeho význam, historické súvislosti i zásluhy jeho priamych aktérov.
História je matka múdrosti a iba ten, kto sa z nej dokáže poučiť, môže byť úspešný. Dnes sme v situácii, keď sa opäť svetové spoločenstvo musí opierať o stále platné hodnoty, a to v rámci protiteroristickej koalície. Nedávno v Iraku zomreli traja slovenskí vojaci. Ich smrť nebola zbytočná. Možno si to ani neuvedomujeme, ale svojou solidaritou a nasadením síl aj takto napĺňame odkaz účastníkov Slovenského národného povstania. A navyše dokazujeme tým svoju vyspelosť a zodpovednosť ako plnoprávny člen Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Do týchto spoločenstiev sme sa zaradili po dlhých rokoch a splatili sme tým dlh, ktorý sme mali aj voči aktérom Povstania, bojujúcim nielen za našu slobodu, ale aj za náš návrat medzi demokratické krajiny.
Dovoľte mi, vy priami účastníci protifašistického odboja, ktorí ste tu dnes medzi nami, aby som vám prejavil svoju úctu a vďaku za všetko, čo ste pre nás vybojovali. Túto úctu prejavujem aj tým, ktorí buď hrdinsky položili svoje životy, alebo sa nedožili dnešných dní. Viaceré naše obce ľahli popolom a ich občania boli vyvraždení. Aj na týchto ľudí si dnes musíme spomenúť s úctou a vďakou a obdivovať ich odhodlanie, odvahu a obetavosť. “Tieto činy sa nesmú stať legendami pre čítanky, musia byť chrbtovou kosťou nášho národa,” povedal už Laco Novomeský a ja sa pod tieto slová podpisujem.
Ďakujem teda všetkým povstalcom za to, že všetci bez zaváhania nasadzovali životy, aby sa Slovensko zbavilo biľagu krajiny spolupracujúcej s fašizmom a aby sme svetu ukázali svoju pravú tvár – teda, že absolútna väčšina slovenských občanov sa nikdy nezmierila s diktátom fašistického Nemecka. Vážení priami účastníci SNP, ste to práve vy a vaši druhovia v boji, čo ste svojím odhodlaním zažali plamienok nádeje na spravodlivejšiu budúcnosť pre našu vlasť a pre našich občanov. Plamienok, ktorý po vojne dlho tlel, aby sa po roku 1989 rozhorel na skutočnú vatru a priniesol nám nielen demokraciu, ale aj vlastnú štátnosť a plnohodnotný návrat medzi krajiny, ktoré mali to šťastie a hneď po vojne mohli obnoviť demokratické režimy.
Vďaku a úctu vyslovujem aj našim vzácnym hosťom – zahraničným predstaviteľom odbojárskych delegácií z Českej republiky, Ruska, Bieloruska, Ukrajiny, Spojených štátov amerických, Veľkej Británie, Francúzska, Rumunska a ďalších národov, ktorí sa ako naši niekdajší druhovia v boji zúčastňujú na týchto oslavách. Preukázali ste vieru v trvalo platné ľudské hodnoty, odvahu a najmä solidaritu a priateľstvo s naším národom a my si to naozaj vážime.
História je matka múdrosti a iba ten, kto sa z nej dokáže poučiť, môže byť úspešný. Aj v čase druhej svetovej vojny sa ukázalo, že jednotlivé štáty nemôžu nad fašizmom zvíťaziť izolovane. V tomto roku sa už na viacerých miestach v Európe konali spomienkové slávnosti kľúčových udalostí vedúcich k porážke fašizmu.
Niesli sa však v trochu inej atmosfére ako spred niekoľkých rokov. V atmosfére charakteristickej snahou po odpustení a zmierení – po definitívnom vysporiadaní sa s udalosťami druhej svetovej vojny. Umožnil to nielen čas, v ktorom sa už vystriedali generácie, ale aj pochopenie odkazu bojovníkov proti fašizmu. Dnes je Európa slobodná a demokratická, spolupracujúca a z veľkej časti zjednotená. Tento proces by nebol možný bez vysporiadania sa s minulosťou, s tou spred šesťdesiatich rokov i s tou pomerne nedávnou. Slovensko dokázalo, že je modernou demokratickou krajinou, ktorá si vybudovala vysoký kredit práve vďaka tomu, že správne uchopila svoju históriu, prevzala zodpovednosť za svoj vývoj a vypočula vôľu občanov. Som presvedčený, že práve atmosféra zmierenia, odpustenia a úsilie po rovnocennej spolupráci je jedinou možnou alternatívou, ktorá posúva dopredu každý národ i ľudstvo ako celok.
Vážení spoluobčania, vzácni hostia, Slovenské národné povstanie nám dnes pripomína množstvo pamätníkov a hrobov v našich mestách, obciach a horách. Často sú na nich vyryté mená tých, ktorí zahynuli. Každé z nich symbolizuje, že Povstanie to nie je len historická udalosť, ale aj množstvo ľudských osudov a hrdinstiev. Práve týmto ľuďom sme zaviazaní nespreneveriť sa hodnotám, za ktoré zomreli, a ja verím, že tento odkaz budeme mať vždy na pamäti a že ho naplníme svojím každodenným životom v prospech našej krásnej vlasti – Slovenskej republiky.
