Nitra/Banská Bystrica 12. decembra (TASR) - Magický deň svätej Lucie, ktorý si pripomenieme v pondelok 13. decembra, bol podľa jednej zo starých tradícii vhodnou príležitosťou pre vydajachtivé dievčatá, ako sa dozvedieť meno svojho budúceho manžela.
Na pravé poludnie museli dievky napísať na 12 papierikov mená mládencov z dediny či blízkeho okolia, ktorí pripadali do úvahy ako nádejní ženísi. Poskladané ceduľky prelepili a ukryli pod tanierik, misku alebo do svojej obľúbenej šálky. Každý večer potom vytiahli spod tanierika jednu ceduľku, roztrhali ju na márne kúsky alebo hodili do ohňa. Po Štedrej večeri napokon rozbalili posledný papierik a dozvedeli sa tak meno vyvoleného mládenca. Aj pri tomto zvyku nebolo núdze o zábavu, najmä keď sa dievčatá pokúšali prekabátiť osud. Kde boli dve či tri sestry, neraz si navzájom pred ukrytím skontrolovali ceduľky, či niektorá nenapísala na viaceré jedno jediné meno. Obľúbeným trikom bolo pribalenie kúska orieška, či chlebovej kôrky do ceduľky s menom milovaného mládenca. Táto sa vyberala spod tanierika posledná. Rafinovanejšie dievčatá dokázali nepozorovane prilepiť najcennejší papierik guľôčkou cesta o dno tanierika a "zabezpečiť si" tak sobáš s najmilovanejším.
Podľa starej tradície mali svoju povinnosť na magický deň svätej Lucie aj mládenci. Neskoro večer, po tom, ako sa skončili hry dievčat a obrady vyháňania bosoriek a zlých duchov z chalúp i celej dediny, stretli sa mládenci u najstaršieho z nich, aby začali pracovať na svojom Luciovom stolčeku. Zhotovený musel byť bez použitia jediného klinca či skrutky. Mládenec musel po svätej Lucii urobiť na svojom stolčeku každý večer nejakú prácu tak, aby bol hotový na Štedrý deň. V sviatočný večer si chlapci zobrali stolčeky so sebou na polnočnú omšu, postavili sa na ne a pozorne pátrali, či sa medzi prítomné dievčatá nezamiešali bosorky. Keď sa niektorá z dievčat vydržala dlhšie dívať mládencovi priamo do očí, bol to varovný signál. Po omši sa totiž takáto dievka pustila prenasledovať mládenca, ktorý v nej údajne odhalil bosorku. Chlapci ale za sebou rozhodili za hrsť hrachu, ktorý museli bosorky pozbierať a tak sa pred nimi zachránili. Nejeden mládenec, ktorý bosorke neunikol, si neskôr už ako gazda neraz povzdychol: "Mal som ja len mať vácej toho hrachu."
Deň Lucie bol považovaný aj za stridží a z toho pramenila aj predstava o Lucii ako najväčšej bosorke, ktorá ani v plameňoch ohňa nezahynula. Podľa iných predstáv bola zase Lucia považovaná za ochrankyňu pradenia a priadok. Na sviatok Lucie platil všeobecný zákaz priasť a šiť. Na hornej Nitre napríklad v predvečer sviatku pripravovali pre Luciu chlieb, cesnak a pohár vody. V tradičnej poľnohospodárskej kultúre sa s ňou spájali najmä ochranné obyčaje a veštby. Platil zákaz vstupu cudzej ženy na hospodársky dvor, nesmelo sa nič požičať a ani vrátiť. Pred nimi ich mali ochrániť takzvané Luciine kríže, ktoré sa do začiatku 20. storočia robili kolomažou na dvere domov, stajní hospodárskych budov. Neskôr sa to robilo cesnakom, ktorý v tento deň jedli ľudia aj zvieratá. Ochrannú funkciu malo pôvodne aj trúbenie, praskanie bičmi, hvízdanie pastierov v obci, najmä na krížnych cestách.
Deň Lucie považovali kedysi na Horehroní podľa zberateľa ľudových zvykov Vojtecha Majlinga z Banskej Bystrice za najkrajší v roku. Tamojší obyvatelia verili, že Lucia je striga, ktorá chodí preto, aby poškodila dobytku. V niektorých dedinách mládež pripravovala aj "spriadanú noc". Dievky z nakradnutých naturálií varili halušky a praženicu. Úlohou mládencov bolo priniesť víno či pálenku. No nesmeli zabudnúť doniesť slamu, ktorú rozložili po zemi a keď skončila zábava, prespávali na nej spolu s dievkami do bieleho rána.
