Bratislava 13. marca (TASR) - Vhodné podmienky pre vyvrcholenie separatistických úsilí na území Slovenska v Československu nastali po Mníchovskej dohode z 29. septembra v roku 1938. Po nej na základe rozhodnutia štyroch mocností prišli Čechy v prospech Nemecka o pohraničné územie - Sudety a neskôr na základe Viedenskej arbitráže aj Slovensko o svoje južné časti, ktoré anektovalo horthyovské Maďarsko (5. - 11. novembra 1938). Dovtedy autonomistické hnutie na Slovensku prezentovala najmä Hlinková slovenská ľudová strana (HSĽS). Ešte v deň podpísania Mníchovskej dohody rokovali predstavitelia slovenských politických strán v pražskom Rudolfíne o autonómii Slovenska, pričom rozhovory pokračovali aj nasledujúci deň. Prezident ČSR Edvard Beneš abdikoval 5. októbra 1938. Na druhý deň podpísali v Žiline predstavitelia časti slovenského politického spektra, najmä z HSĽS dohodu o autonómii Slovenska. Slovenskí politickí predstavitelia 18. decembra 1938 vyhlásili voľby do slovenského autonómneho snemu.
Od začiatku roka 1939 bolo len otázkou času, kedy hitlerovské vojská vstúpia do okypteného Československa. HSĽS sa postupne stala jedinou vládnucou mocou na území Slovenska. Jej najvyšší predstavitelia často navštevovali Nemecko, kde rokovali s poprednými fašistickými pohlavármi. Dňa 11. marca 1939 prezident ČSR dosadený Nemcami - Emil Hácha - vymenoval 5. autonómnu vládu Slovenska na čele s Karolom Sidorom. Ten odmietol nemecký návrh vyhlásiť samostatný Slovenský štát. Nemecko okamžite reagovalo a Adolf Hitler pozval do Berlína Ferdinanda Ďurčanského a Jozefa Tisa, vysokého predstaviteľa HSĽS. Hitler ultimatívne vyslovil návrh, že buď vyhlásia samostatné Slovensko, alebo sa jeho územie rozdelí medzi Maďarsko a Poľsko. Snem okamžite po návrate slovenskej delegácie z Nemecka vyhlásil 14. marca 1939 nezávislosť Slovenska od ČSR. Vznikol štátny útvar najskôr oficiálne nazvaný Slovenský štát, a až neskôr po prijatí ústavy Slovenská republika. Ešte 14. marca 1939 ho diplomaticky uznalo Nemecko a 15. marca 1939 bola ustanovená jeho vláda na čele s Jozefom Tisom, ktorého 26. októbra 1939 zvolili za prezidenta Slovenského štátu.
Slovenský štát vznikol predovšetkým z vôle Hitlera. Slovensku ponechal ním determinovanú samostatnosť. Mnohé praktiky jeho vládnucich predstaviteľov sa nedali na základe všeobecne uznávaných historických faktov stotožniť s právnym a demokratickým štátom. Bola tu jeho silná a vazalská neviazanosť na fašistickom Nemecku. Kompletne prebral nedemokratický systém vládnej moci z tretej ríše. Moc v rukách mala iba jedna strana - HSĽS. Odvlečenie Židov do koncentračných táborov patrí medzi najväčšie negatíva slovenských dejín. Tzv. slovenský štát takmer zaradil Slovákov medzi porazených v druhej svetovej vojne, a tým aj medzi tých, ktorí ju rozpútali. Len Slovenské národné povstanie posunulo Slovensko medzi víťazov a oslobodilo ho od povinnosti platiť vojnové reparácie.
Súčasná Slovenská republika nie je pokračovateľkou vojnového slovenského štátu, lebo uznáva demokratické princípy vládnutia zaručujúce základné ľudské práva.
