Branislav Pupala sa zaoberá problematikou teórie kultúrnej gramotnosti a základného vzdelávania. V školstve pôsobí tridsať rokov, v roku 2006 bol vymenovaný za profesora pedagogiky. V súčasnosti je vysokoškolským učiteľom Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity.
Z akého dôvodu bola u nás zriadená pracovná pozícia pedagogický asistent?
Pedagogický asistent je širší pojem, ale v našich podmienkach má korene v období, keď sa začala riešiť problematika vzdelávania Rómov a boli vytvorení rómski asistenti. Ich hlavná funkcia bola pomáhať pedagógovi pri prekonávaní jazykovej bariéry.
Ak má asistent premosťovať komunikáciu medzi učiteľom a žiakom, mal by teda vedieť jazyk týchto detí. Na Slovensku neexistuje vysoká škola, na ktorej sa dá študovať rómčina, ani stredné pedagogické školy ju nevyučujú.
Pedagogické akadémie, ktoré začali pripravovať pedagogických asistentov by sa mali v tejto príprave orientovať aj na rómske komunity. Na týchto akadémiách by sa mal preto učiť aj rómsky jazyk, ale kvalifikovaní učitelia rómskeho jazyka u nás neexistujú. Nemáme ani študijný program učiteľstvo rómskeho jazyka.
Špeciálni pedagógovia upozorňujú na jazykové problémy chudobných rómskych detí pri vstupe do školy. Čoskoro sa im pridáva cudzí jazyk, zvyčajne anglický.
Oni nastúpia do školy s nezvládnutou slovenčinou a je nerozumné, aby na tieto deti platil ten istý učebný plán, ktorý počíta s priemerným dieťaťom s normálnym kultúrnym kapitálom. Tieto deti majú jazykovú bariéru, sociálny hendikep, ktorý sa prejavuje aj v schopnosti učiť sa školské poznatky, lebo tie sú nastavené pre deti zo strednej triedy a nie pre deti sociálne znevýhodnené. Ak ešte majú pristúpiť na ďalší jazyk, potom nemôžu poriadne zvládnuť nič.
Na toto náš systém vzdelávania stále nezareagoval. Rieši sa to potom tak, že dieťa putuje do špeciálnej školy.
Slovenčina je pre tieto deti vlastne prvý cudzí jazyk. Preto sú dobré príklady aj zo Spojených štátov, kde toto vnímajú ako problém jazykového vzdelávania a jazykovej politiky. Migrantov učia najprv jazyk, aby u nich mohli naštartovať vzdelávanie. Ide o inkluzívnejší prístup.
Je náš školský systém inkluzívny?
Keď sme analyzovali školský zákon a ďalšiu legislatívu z tohto uhla pohľadu, ukázal sa nám ako totálne antiinkluzívny. My tu máme skôr prístupy orientované na hendikepy, a tie sú viac segregačné.
Nemali by teda pedagogické akadémie ako stredné školy, ktoré by mohli systematickejšie pripravovať pedagogických asistentov, vyučovať rómsky jazyk?
Sami si to nezabezpečia, lebo na to potrebujú dobrú, premyslenú a cielenú podporu štátu. Stredné školy sa tak isto, ako materské a základné, riadia štátnym vzdelávacím programom, ktorý predpisuje štát. V tejto súvislosti sa čudujem, prečo neboli všetky pedagogické akadémie vtiahnuté do týchto projektov. A súčasne sa už mohol pripravovať nový model štátneho vzdelávacieho programu pre odbor pedagogický asistent. Lenže tá idea sa tu neobjavila. Slovensko má ten problém, že nevie veci riešiť systémovo.
Navyše sú učitelia neustále pod nesystémovým tlakom na samovzdelávanie, čo im uberá mentálny priestor pre samotnú pedagogickú prácu so žiakom.
S ďalším vzdelávaním u učiteľov je to katastrofálne. Učitelia často nevidia zmysel v tom, čo robia a ide im hlavne o to, aby zhromažďovali kredity.
Pedagógovia sú často nútení študovať aj druhú vysokú školu popri zamestnaní.
Súvisí to so zle nastavenou slovenskou školskou legislatívou, ktorá sa týka ďalšieho vzdelávania učiteľov. Okrem toho u nás chýba lokálna školská politika. Centrálna politika je potrebná, ale cez ňu sa nedajú vidieť problémy regiónu a v školstve sú problémy regiónu kľúčové. Je jasné, že napríklad trnavský región má úplne iné priority ako prešovský. A to by sa mohlo týkať regionálneho nastavenia školských vzdelávacích programov, ako aj systému vzdelávania učiteľov. Učitelia si na základe svojich regionálnych potrieb sami dokážu povedať, čo potrebujú.
Funguje to takto ešte niekde?
Západné krajiny to majú veľmi dobre vyvinuté, nie je nič výnimočné, že učitelia v regióne sa pravidelne stretávajú a venujú sa svojim problémom a profesijným výzvam. Nikto do nich nevidí tak, ako oni sami. Robia to najmä pre seba, nie kvôli kreditom alebo legislatíve. My už sme túto schopnosť u seba potlačili. V našom školstve chýba regionálna úroveň riešenia problémov.
Príde mi to tak, že v tejto veci veľa pokazili aj peniaze z Európskej únie.
Európska únia demoralizovala systém ďalšieho vzdelávania pedagógov. Metodicko-pedagogické centrum sa stalo vlastne projektovou kanceláriou. Voľakedy tu boli funkčné autonómne ústavy na úrovni krajov, ale pred niekoľkými rokmi sa všetko centralizovalo a krajské metodicko-pedagogické centrá sa stali pobočkami bez právnej subjektivity. Celé sa to stalo aj preto, aby sa lepšie spravovali európske peniaze.
Ale v rámci národných projektov stále vzdelávajú učiteľov.
Mnohokrát sú tieto aktivity zle lektorsky zabezpečené a primárnym cieľom je minúť peniaze na projekt. Stretávam sa s učiteľmi a čítam ich debaty a oni často nevidia zmysel toho, čo v rámci projektu robia.
Beata
Balogová
