Zhodujú sa v tom, že slovenské školstvo stále pripomína socialistický skanzen. Aj preto sme si ich pozvali na redakčnú besedu o súčasnom stave nášho školstva.
Prinášame názory VLADIMÍRA BURJANA, bývalého pedagóga, a dnes nezávislého experta na vzdelávanie, riaditeľky Základnej školy v Novákoch ANNY CHLUPÍKOVEJ, učiteľa matematiky JÁNA ŽABKU, zakladateľa prvej komunitnej školy JURAJA HIPŠA a VLADIMÍRA CRMOMANA, učiteľa zo Slovenskej komory učiteľov.
Ako vnímate súčasné postavenie učiteľa?
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme
ANNA CHLUPÍKOVÁ: „Nie je dobré, to všetci vieme. Samozrejme, že to závisí aj od jeho finančného ohodnotenia, ale aj od množstva ďalších faktorov. Neprikladala by som teda najväčšiu váhu len peniazom, ale od nich sa všetko odvíja, celý stav školstva. Dnes si riaditeľ školy nemôže vyberať učiteľov. Je rád, že zoženie kohokoľvek. My ako riaditelia škôl by sme mali mať možnosť vybrať si kvalitných učiteľov, ale tí kvalitní sa k nám pri dnešných finančných ohodnoteniach nebudú hlásiť.“
Takže dnes beriete kohokoľvek, kto sa prihlási?
„Často je to tak. Súvisí to aj so súčasnou legislatívou. Na niektoré kombinácie predmetov ani nenájdete kvalifikovaných učiteľov. Potom zoberiete podľa vás najlepšieho z uchádzačov, dávate mu čas, šancu vžiť sa do prostredia, absolvuje adaptačné vzdelávanie a napriek tomu zistíte, že nie je taký dokonalý, ako by ste si predstavovali. Čo teraz? Môžete urobiť výberové konanie znovu, ale prináša to rad ďalších problémov – nemáte istotu, že sa vám prihlási niekto lepší, stále meníte učiteľa deťom, práca je nesystematická. Prepustiť či neprepustiť učiteľa je niekedy vážna otázka.“
Viete si udržať kvalitných učiteľov?
„Nie, nemáme ako riaditelia také páky. Nie je šanca ich oceniť v porovnaní s ostatnými, ktorí robia priemerne. Môžete ich akurát tak potľapkať po pleci, dať im na konci roka kyticu, poprípade im dať jednorazové odmeny, ak si ich niekde vydobyjete. To nerieši status učiteľa a jeho postavenie. Tak sa potom na nás dívajú aj občania, že učitelia sú tí, ktorí robia za minimálnu mzdu. A často, keď čítam na internete, že učiteľstvo je poslanie, tak mi to príde ľúto, lebo všetci by sme mali v práci robiť tak, ako keby to bolo naše poslanie. Iní sú za to ohodnotení oveľa lepšie.“
JURAJ HIPŠ: „Ja som ohľadom učiteľských platov dosť kritický. Pochádzam z učiteľskej rodiny, dedo bol školským inšpektorom, otec bol riaditeľom školy, ja som bol tiež učiteľom. Myslím si, že je fatálnou chybou rozprávať sa o tom, že jedinou chybou školstva sú peniaze a platy. Toto je obrovský mýtus, na ktorý sa často debaty o školstve zužujú, ale to nie je dobre. Keď vidím učiteľov, ktorí diktujú deťom poznámky z učebnice a deti si ich majú písať do zošitov, aj keby ste im dali zajtra 1400 eur , neprestanú učiť tak, ako sú naučení. Ich prístup nezmení viac peňazí, budú učiť rovnako.
Takže ako sa treba rozprávať o zvyšovaní platov?
„Ako o širokom spektre reformy školstva. Čo sa týka postavenia učiteľa, je to veľakrát o tom, že samotní učitelia nie sú elita, mali by sa oveľa viac angažovať, ale nerobia to. Poviem príklad: Bol som dosť šokovaný, keď učiteľ Oto Žarnay z Košíc odhalil v škole korupciu a učiteľská obec sa ho nezastala. Objavilo sa pár výkrikov do prázdna, ale obrovská masa učiteľov zostala ticho, namiesto toho, aby povedali, že ten človek bol odvážny. Takto by si učitelia získali postavenie. Rovnaký problém som mal, keď v Banskobystrickom kraji učil súčasný župan Kotleba. Keď bol ešte učiteľom, pýtal som sa, ako je možné, že učitelia sa neozývajú, keď robil hanbu učiteľskému stavu. Ticho boli aj rodičia. Tí mali povedať, že nedajú do takej školy deti, ale nikto nič neurobil.“
Čiže za postavenie učiteľa si môžu aj samotní pedagógovia?
„Som o tom presvedčený. Majú sa jasne ozývať, nesmú len plakať, musia sa jasne vyjadriť k spoločenským témam. Je to veľká masa, keby bola jednotná, mohli sa už zmeny udiať.“
