V piatok 13.1.2017 zomrel vo veku 92 novinár Ari Rath. Pri tejto príležitosti prinášame jeho profil.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme
A ri Rath má viac spomienok, než väčšina ľudí unesie. Jediné gesto v ňom odomyká príbeh a on s pokorou vstupuje do komnát, kde je vzduch presýtený minulosťou. Jeho prvá spomienka z detstva siaha tam, kde ho to nikdy neprestalo bolieť.
Jeho matka Laura si vzala život, keď mal štyri roky a tri mesiace. Neskôr mu nacisti zobrali krajinu, a tak už Rakúsko nemohol nazývať domovom. Od trinástich rokov, keď ho v rámci detských transportov odviezli do Palestíny, bol židovský chlapec z Viedne odkázaný len sám na seba.
V kibuci sa stal najlepším dojičom kráv. Neskôr v Izraeli šéfoval novinám Jerusalem Post a presadzoval zmierenie medzi Izraelom a Palestínou. Posledné roky žije striedavo vo Viedni a v Jeruzaleme.
Nemá v sebe zlosť. Hovorí len, že Rakúsku trvalo príliš dlho, kým sa začalo vážne zapodievať svojou nacistickou minulosťou a ľudia sa mohli z minulosti poučiť oveľa viac.
Už nikdy nebude len pasívnym pozorovateľom. Napísal knihu o svojom živote, prednáša a stretáva sa s mladými ľuďmi. Upozorňuje na nebezpečenstvá pravicového extrémizmu a zúčastňuje sa na protestoch proti jeho prejavom. Znepokojuje ho, že FPÖ pod vedením Heinza-Christiana Stracheho je v Rakúsku jedna z najpopulárnejších strán.
Zomrel Ari Rath. Novinárska legenda, ktorá prežila holokaust Čítajte Rozprávač príbehov
Deväťdesiatročný Rath, ktorý zakúsil vrtochy dejín, prežil holokaust, a nezatrpkol, má v sebe pokoj: „Nechcem sa obávať toho, čo príde. Stále kráčam dopredu.“
Vie, že ľudia niekedy rozmýšľajú, kde bude pochovaný. Nebude to vo Viedni pri jeho matke a ani v Izraeli blízko otca, ale v Palestíne pri bratovi.
Počas štvorhodinového rozhovoru vo viedenskej kaviarni Café Landtmann na ňom nevidno únavu. Rozbaľuje jeden príbeh za druhým, akoby sa na rolu rozprávača celý život pripravoval. Nie je to podľa neho náhoda, že si mnoho vecí jasne pamätá a žije dostatočne dlho, aby mohol prinášať svedectvo o temných časoch.
„To, že sa Ari rozpráva s ľuďmi, mu dáva v živote cieľ, silu,“ hovorí rakúsky veľvyslanec na Slovensku Helfried Carl, ktorý na jar tohto roku predstavil svojho dlhoročného priateľa Ariho Ratha slovenskej verejnosti.
“Stala sa zo mňa akási celebrita, ale ja chcem ostať nohami pevne na zemi.
„
„Nie je to len o rozprávaní o jeho židovskej minulosti. Má stále snahu meniť a ovplyvňovať prítomnosť.“
Rath spolu s novinárkou Stefanie Oswaltovou napísal autobiografickú knihu Ari znamená lev, ktorá vyšla v roku 2012.
Píše v nej o násilnom pripojení Rakúska k nacistickému Nemecku nazývanom anšlus, o svojom úniku z Rakúska, živote v kibuci a o ceste do Spojených štátov so sionistickým hnutím.
Odchod mamy
Svoju knihu venoval matke, ktorú síce takmer nepoznal, ale ktorá ho svojou fyzickou neprítomnosťou celý život ovplyvňuje. Pamätá si deň, keď ju stratil.
Hral sa so svojim bratom a pestúnkou v parku pred hlavnou stanicou Františka Jozefa, odkiaľ odchádzali vlaky do Prahy.
Pribehla kuchárka, zašepkala niečo pestúnke do ucha a všetci začali srdcervúco plakať. Jeho a brata vtedy odviedli do strýkovho domu, kde mesiac žili a kde im dospelí celý čas hovorili, že ich mama je chorá, a preto ju nemôžu vidieť.
„Celý rok mi klamali. Bol som dieťa, ktoré vlastne nikdy nemohlo povedať: mama,“ hovorí Ari. Rodina ho chránila pred správou o matkinej smrti, no nemohla ho ochrániť pred stratou domovskej krajiny.
Keď nacistické Nemecko 12. marca 1938 pohltilo Rakúsko, mal Ari trinásť rokov.
Chlapci z porcelánovej ulice
Žili tri domy od seba na Porcelangasse ulici vo Viedni. Chodili na rovnaké miesta a vyhnala ich z krajiny tá istá hrozba, nacizmus. Ari Rath a Eric Pleskow, úspešný filmový producent, ktorý získal štrnásť Oscarov, sa stretli prvýkrát až v roku 2009, ale vytvorilo sa medzi nimi pevné priateľstvo.
