Maďarský historik: Vzťah Štúra a Ostrolúckej je vymyslený

TEXT: Boris Vanya, László Vörös / Historický ústav SAV

Prečo sa venujete slovenským dejinám? U mladého maďarského historika je to trochu netradičné, či nie?

Veľa ľudí mi kladie podobnú otázku. Pýtajú sa ma, či mám slovenský pôvod a ja odpovedám, že nie. Jednoducho som si túto tému vybral, lebo som sa na seminári, ktorý viedol Kiss Gy. Csaba na budapeštianskej univerzite ELTE, stretol s problematikou maďarsko-slovenských vzťahov.

Ako ste sa dostali k Štúrovi?

Pôvodne som to vôbec nemal v úmysle. Bol som bol presvedčený, že na Slovensku je táto téma už komplexne spracovaná slovenskými historikmi, keďže Štúr je prominentná historická postava. A nemalo by pre mňa význam venovať sa mu, keďže už by som nepriniesol nič nové. Lenže v roku 2009 ma poprosil riaditeľ vydavateľstva Kalligram Laszló Szigeti, aby som vydal zbierku prameňov, Štúrových textov, jeho listy, články.

Pripravil som osemstostranový výber, bol som odborný editor. A pri bádaní som našiel niekoľko tém, ktoré slovenskí historici spracovali len okrajovo alebo vôbec. V posledných mesiacoch som sa zúčastnil na viacerých konferenciách, ktoré sa venovali Štúrovi, a na základe skúseností z nich viem, že dnes už by som knihu koncipoval inak, lebo aj medzi slovenskými odborníkmi sa už častejšie objavuje kritickejší postoj k tradičnému Štúrovmu obrazu.

Bádanie v archívoch si vyžadovalo znalosť slovenčiny. Ako ste si s ňou poradili?

Predtým som nevedel po slovensky ani slovo. Začal som sa učiť po slovensky, získal som základy. Po dvoch rokoch som si pribral štúdium slovenského jazyka na Katedre slovenčiny na univerzite ELTE. Nedokončil som ho, ale veľmi mi to v bádaní pomohlo.

V čom sa vaše vnímanie štúrovskej témy líšilo od práce slovenských kolegov?

Hlavný rozdiel spočíval v prístupe, v optike. Na rozdiel od tradičného prístupu slovenských historikov 20. storočia som nepodával klasickú biografiu. Snažil som sa vložiť Štúrovu postavu do kontextu dobového sociálno-politického diania v Uhorsku, mapoval som jeho pôsobenie v rámci  evanjelickej obce. Vyzdvihol by som ešte niekoľko tém – jeho vzťah k šľachte, vzťah k ženám, spôsob, ako sa mu podarilo zabezpečiť si živobytie, ako zháňal politickú podporu či predplatiteľov pre Národnie noviny.

Predsa len, Maďar, ktorý mapuje život Ľudovíta Štúra... Uvedomovali ste si, že sa pohybujete po tenkom ľade?

Samozrejme. Vedel som, že to môže vypáliť všelijako. Nerobil som však politické dejiny, nehodnotil som, či Štúr konal dobre, alebo zle, ale opieral som sa striktne o fakty. Tým, akú som si zvolil optiku, aké otázky som si kládol, domnieval som sa, že s mojou interpretáciou nemusí každý súhlasiť, no nemal by vzniknúť nejaký vážny rozpor. A napokon aj na základe môjho výskumu som dospel k pozitívnemu obrazu Štúra a na knihu mám zo Slovenska dobré ohlasy.

Aké ste mali z maďarskej strany? 

Odborné reakcie boli len pozitívne.

Čelili ste však aj kritike kolegu maďarského historika Róberta Hermanna. Ako ste ju vnímali?

Kritika kolegu Hermanna bola legitímna, nereagoval ňou však na samotné výsledky môjho výskumu, ale na môj rozhovor v časopise HVG. V ňom som porovnal výpravy slovenských dobrovoľníkov v rokoch 1848 a 1849 s postojom maďarského vojvodcu Györgya Klapku v roku 1866. Snažil som sa tým vysvetliť maďarskému čitateľovi, akú mohli mať štúrovci motiváciu postaviť sa v revolučných rokoch na stranu Viedne proti maďarskej revolúcii.

Maďarská historiografia totiž nazýva udalosti 1848 a 1849 bojom za slobodu. A keď bol niekto proti, tak bol automaticky proti slobode. Lenže to je veľmi zjednodušený pohľad. György Klapka bol maďarský armádny generál, ktorý v roku 1849 velil úspešnej obrane komárňanskej pevnosti proti Habsburgovcom. Po revolúcii emigroval. V roku 1866 počas rakúsko-pruskej vojny sformoval v rámci pruskej armády uhorskú légiu, s ktorou vpadol na územie Uhorska, no do boja výrazne nezasiahol. Dobrovoľnícke výpravy a Klapkova iniciatíva teda mali niečo spoločné, ale boli medzi nimi aj rozdiely.

Vo svojej práci ste prezentovali niekoľko noviniek, ktoré boli v rozpore s tým, čo sme o Štúrovi vedeli doteraz. Napríklad, že v Modre nebol pod policajným dozorom.

Pri preštudovaní jeho korešpondencie som nenašiel žiadny doklad, že by bol Štúr po revolučných rokoch 1848 a 1849 pod policajným politickým dozorom. Fakt je, že keď prišiel v roku 1851 bývať do Modry, starosta poslal za ním mestských žandárov, aby vyšetrili, prečo sa prisťahoval a či má na to povolenie.

Štúr reagoval cestou do Prešporka, kde sa sťažoval na tento postup na policajnom kapitánstve. V ďalšom liste Hurbanovi už konštatoval, že má pokoj a, naopak, do nepríjemností sa dostal modranský starosta. Myslím, že na policajnom kapitánstve mal Štúr dobré vzťahy.

Čo jeho vzťah k ženám? Štúr je často prezentovaný ako bohém a fešák, ale téma jeho vzťahu k ženám bola buď idealizovaná, alebo obchádzaná.

Veľmi ťažká otázka, lebo pri hľadaní odpovede sa nedalo vychádzať z prameňov a dokumentov. Ale podarilo sa mi zistiť, že ospevovaný vzťah Štúra k Adele Ostrolúckej je mýtus. Vymysleli si ho v dvadsiatych rokoch minulého storočia literárna historička Helena Turcerová a Ostrolúckej synovec.