Text: Pavel Dvořák
Ľudovít Štúr je osobnosťou takou zložitou a mnohoznačnou, že si z neho možno vybrať vlastne všetko, dobré i zlé, čo sa komu hodí.
Možno ho kritizovať v súlade s Marxom za to, že pomáhal cisárovi poraziť maďarskú revolúciu v roku 1848, alebo v súlade s Kollárom, ktorý v súvislosti s uzákonením spisovnej slovenčiny hovoril o štúrovsko-hurbanovskom jede, alebo s Pražákom, ktorý v ňom videl hlavného vinníka česko-slovenského rozkolu, rovnako s hlasistami, ktorí programovo vyhlásili, že budú vystupovať „s revíziami a čiastočným opomínaním tradícií štúrovských, poštúrovských a vajanskovčiny“, ale rovnako oprávnene možno vidieť v Štúrovi národného hrdinu, otca Slovákov, vodcu národa, revolucionára, demokrata, mučeníka.
A treba povedať aj to, že všetky tieto hodnotenia a ešte mnohé iné sa už viackrát pokladali za nesporné, raz to bolo v učebniciach tak a raz inak. Na tom by však ešte nebolo nič zlé. Najhoršie je, ak sa zo Štúra robí papierová osobnosť povinného čítania, lebo len také jeho začlenenie do histórie je vonkoncom nepravdivé.
Koľko sa už napríklad popísalo o pamätnom výlete na Devín. Ako si tam štúrovci dávali slovanské mená, spievali národné piesne, držali sa za ruky, rečnili, no len výnimočne sa spomenie, že tento výlet sa skončil v krčme, a už takmer nikdy, že potom nemali na zaplatenie účtu.
Je škoda, ak sa veci poľudšťujúce známe osobnosti z dejepisu vytrácajú, tým skôr, že svedectvo v tomto prípade pochádza od toho najpovolanejšieho (pritom rovnako učebnicového a povinného) Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý devínsky výlet opísal v Štúrovom životopise.
Nedeľa na svätého Juraja 1836
Slávna vychádzka sa uskutočnila v nedeľu na svätého Juraja 24. apríla 1836. Pripravovala sa v prísnej tajnosti. Štúr všetkým účastníkom prikázal, že na cestu sa nesmú vydať spolu, môžu ísť najviac dvaja-traja. Pozývalo sa Štúrovým menom, ale každý poznal len tých, ktorých mal zorganizovať. Nič sa nesmelo dopredu hovoriť, nik nesmel priberať nikoho nepozvaného.
V čase, keď nemecké a maďarské študentské spoločnosti organizovali takéto výlety celkom verejne, štúrovci ho chystali tajne, akoby šlo o sprisahanie. Je síce pravda, že Nemci ani Maďari neboli v ustavičnom podozrení za svoje národné snahy, tento spôsob prípravy je však charakteristický skôr pre Štúrovo úsilie zbytočne neprovokovať, neuzatvárať si priestor a neobmedzovať ďalšie možnosti. Koniec koncov, pôsobil ako pedagóg a o svoje postavenie určite nechcel prísť.
Pravda, vyzdvihol sa tým aj význam Štúrovej osobnosti v krúžku slovenských národovcov, sprisahanecký charakter zdôrazňoval jeho vodcovstvo.
Napokon, ide o obdobie romantizmu, ani tento aspekt nemožno spúšťať zo zreteľa.
Hurban sa vydal (ako sám spomína) na cestu z Rybného námestia, kde sa stretol s ďalším účastníkom výletu Jurajom Záborským. Všetko bolo dopredu starostlivo premyslené, zorganizované. Pripravený bol aj program. Hurban dostal za úlohu naučiť sa Klácelovu báseň Přísaha.
