Text: Zuzana Kepplová, Fotografie Gabriel Kuchta
Na tabuli s názvom obce Berkasovo visia prehodené detské plienky. Okolie cesty v dĺžke niekoľko kilometrov je pokryté sáčkami a odhodeným oblečením. Cesta mierne stúpa nahor, no ak kráčate s plným ruksakom, taškou alebo igelitovým vrecom, musí sa to zdať ako kalvária.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Zastavíme auto, keď zbadáme ženu kráčajúcu v teniskách nazutých naboso. Šnúrky má omotané okolo členkov a pätu voľnú, aby si neurobila otlaky. Dni sú stále pekné, vypršalo sa cez víkend, no k večeru začína byť chladno. Podávam jej hrubé ponožky a ukazujem na jej nohy.
Kývne hlavou a ďalej kráča. Vyzerá veľmi unavená, no nechce zastať ani na chvíľku, aby sa obula. Ako sa píše v príručke, ktorú tunajší dobrovoľníci pripravili „Utečenci sú často veľmi kľudní až rezignovaní“.
„Viete si predstaviť, že by mal niekto na Vianoce takúto radosť, keď dostane ponožky?“ Martha hovorí česky aj arabsky, naučila sa od otca. Triedi a vydáva oblečenie na trase, ktorú utečenci musia prejsť ku chorvátskej hranici, kde ich znovu nasadia na autobus. Muž si pýtal ponožky, keď mu ich Martha podala, privoňal k nim a potom si ich s najväčšou radosťou navliekol a ďakoval.
Všetci na to isté miesto
Niektorí prichádzajú v sandáloch, zošliapaných teniskách, v topánkach, ktoré dostali na inej zastávke od dobrovoľníkov a tie im nadreli nohy alebo im napuchli z chôdze a prevozov v autobuse. Hovoria ponožky v rozličných dialektoch. Alebo čiapky, no na sklade sú len detské, muži musia pokračovať s holou hlavou, ženy majú zväčša šatku.
„Vitajte v Chorvátsku, krajine plnej života!“ Je to slogan turistickej agentúry a chorvátsky policajt Branko ho vyvoláva pri otvorenej bráne. „Tuto, tuto je hranica,“ ukazuje na prasklinu v asfalte a smeje sa spolu s kolegami. Skupina utečencov stojí pred nimi a čaká na povel, aby nasadli do autobusov, ktoré ich dopravia do neďalekého tábora Opatovac. „Kam ideme?“ pýtajú sa utečenci. „Všetci idú na to isté miesto,“ volá Brankov kolega.
Je to ubezpečenie pre tých, ktorí sa boja, že sa oddelia od rodiny a priateľov. Preto tiež dobrovoľníci delia dav na menšie skupiny asi po 25 až 50 ľudí a volajú „rodiny spolu, držte sa svojich príbuzných a priateľov!“ Niekedy však nie je jasné, kde rodina končí. Utečenci nevedia, aké sú zámery a preto sa snažia pripojiť k skupinám. Keď však dobrovoľníci oblečení v reflexných vestách a s menom napísaným fikskou ukážu, aby zastali, poslúchnu a zostávajú stáť, ako dlho treba.
Ľudia v oranžových vestách
Ľudia v oranžových vestách tu majú dobrú povesť. Utečenci ich zdravia, policajti púšťajú na stanoviská pozdĺž hranice a niektorí, ako Branko, aj radi požartujú. Nebolo to vždy tak, stálo úsilie, kým dobrovoľníci vysvetlili, čo chcú a ukázali, čo vedia. Keď prechádzame na chorvátsku stranu, Branko hovorí, že nás zatkne a potom sa začne smiať. Jeho kolegovia sedia pri ohni rozloženom vedľa cesty, držia ražne a otáčajú safalátky.
