Text: Jarmila Štuková, Foto: Jarmila Štuková
Bangladéš. Alebo textilná továreň sveta. Aj tak sa hovorí krajine, kde v šijacích dielňach pracuje za bagateľ viac ako stotisíc žien, mužov i detí. Optikou Európana je každodenná otrocká drina za strojmi niečo neľudské. Lenže v jednej z najchudobnejších krajín planéty nie je práca v textilnom priemysle zďaleka tou najhoršou možnosťou, ako si zarobiť peniaze. Triediareň plastu, repasovanie starých lodí alebo úmorné šliapanie na cyklorikši za ešte menší zárobok mrzačí zdravie miestnych oveľa viac.
Život na mieru
Kostnaté detské prsty šikovne posúvajú tmavú džínsovinu po drevenom stole. Ihla sa do nej zabodáva s ultrarýchlou kadenciou a len sem-tam vynechá, aby mali prsty čas otočiť látku do správneho smeru.
“Chcel by som vidieť dievčatá zo Západu, ako im naše veci pristanú.
„
Keď je vrecko ušité, rúčky posúvajú odevný polotovar k vedľajšiemu šijaciemu stroju. Preberá ho dievča ukryté do svietivo zelenej šatky.
Má za úlohu správne zošiť nohavice. A mladík so slúchadlami na ušiach rozvalený hneď vedľa nej, ktorému by husté pestované fúzy závidel ktorýkoľvek európsky hipster, zase zarovnáva lemy. „Chcel by som vidieť dievčatá zo Západu, ako im naše veci pristanú,“ nadšene prekrikuje stroje osemnásťročný Nahi, jeden z tých, ktorí denne tvrdo pracujú v bangladéšskom textilnom biznise.
Dostať sa v Bangladéši s fotoaparátom do textilky je skutočný oriešok. Majitelia majú v živej pamäti mediálne peklo a odvtedy si držia západných novinárov od tela. „Máte šťastie, že ste ma stretli,“ vyťahuje sa mrňavý chlapík s visačkou na krku. Medzi ostatnými zubami mu neprirodzene nápadne svieti žltá jednotka.
„Zavediem vás do šijacej dielne, o ktorej hovoríte. Vlastní ju totiž môj kamarát. Ale nie aby ste potom odišli domov a vymýšľali si. Už sme tu zažili veľa novinárov, ktorí celú situáciu nafúkli a preháňali,“ pohrozí.
Najväčšia kauza
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
V apríli roku 2013 sa totiž na periférii hlavného mesta Dháka zrútil osemposchodový komplex Rana Plaza, kde sa šilo oblečenie pre mnoho západných obchodných reťazcov a obľúbených módnych značiek. Pod sutinami vtedy zomrelo viac ako tisíc ľudí. Mnoho ďalších sa zranilo a nemálo ľudských končatín nahradili protézy.
Záchranné práce sprevádzané veľmi emotívnymi demonštráciami trvali viac ako dva týždne. Obrázky mŕtvol, uslzené tváre pozostalých a dokaličených preživších vtedy obleteli celý svet a rozpútali vášnivú diskusiu o neľudských podmienkach na tunajších textilných pracoviskách. A hľadali sa vinníci. Koneční spotrebitelia, najčastejšie -násťročné fanúšičky módy, ktoré zrazu uvedomene šokoval nápis Made in Bangladesh na nášivkách ich vlastných sexy tielok, písali hysterické statusy a komenty na sociálnych sieťach, že prestávajú podporovať niečo také vykorisťujúce.
Veľké textilné korporácie ako Zara, H & M alebo C & A zaplavujúce západný módny trh odevmi z Bangladéša si začali sypať popol na hlavu a horlivo sľubovali, že budú viac dohliadať na bezpečnosť práce miestnej lacnej pracovnej sily.
„Bola to obrovská katastrofa,“ teatrálne gestikuluje Jiwil, zatiaľ čo sa zložito predierame davom zízajúcich Bangladéšanov, ktorí nám nadšene podávajú ruky a ďakujú, že sme tu. A nielen ďakujú.
Vráskavého starčeka hrdinsky pochodujúceho s ošítkou zviazaných sliepok na hlave napríklad zaujíma meno nášho otca. A hneď, ako mu na tú prekvapivú otázku stačíme odpovedať, odstrčí ho vyziabnutý pán v dobre padnúcom obleku. Jeho zase zaujíma, odkiaľ sme. Kým spôsobne odpovedáme, vytvorí sa okolo nás strapec zvedavcov so všetečnými otázkami. Našťastie, Jiwil sa preukáže ako nebojsa a hoci má drobnú kostnatú postavu, roztrhne clonu ľudských tiel a vlečie nás do loďky v najväčšom riečnom prístave v Dháke. Jedine tak sa dá rýchlo prepraviť k malým textilkám.
Páchnuca rieka Buriganga. (zdroj: Jarmila Štuková)
Smrad, chudoba a útoky
Rozľahlá rieka Buriganga je plná lodí. Od jednoduchých pramíc po obrovské trajekty. Skôr než rieku však pripomína liate olovo a páchne tak, že z toho slzia oči. „Je to čoraz horšie. Ľudia do nej hádžu všetko možné. Už sa v nej nedá ani kúpať,“ sťažuje sa cez šúľanú cigaretu sympatický prievozník. Len čo to dopovie, upúta nás skupina detí, ktoré sa v nej čvachtajú. „To sú veľmi chudobné deti. Celý deň triedia odpadky, takže ten smrad už ani nevnímajú,“ dodáva bez emócií a ako každý domorodec aj on sa začne vypytovať na miesto nášho bydliska. S takým masívnym záujmom sa beloch na cestách už tak často nestretáva. V Bangladéši je to spôsobené malým počtom západných turistov.
“Sme chudobná krajina a potrebujeme všetok biznis, lenže nie je to tu bezpečné.
„
„Je veľká škoda, že sem teraz mnoho ľudí neprichádza. Sme chudobná krajina a potrebujeme všetok biznis,“ sťažuje sa Jiwil, „lenže nie je to tu bezpečné. Pred pár dňami tu zase vyhorel autobus.“
Politický spor medzi premiérkou Sheikha Hasinuovou a šéfkou opozície Bega Khaleda Ziaovou ochromuje chod štátu. Za posledný rok si bombové a podpaľačské útoky opozičných aktivistov vyžiadali desiatky mŕtvych. Znechutení ľudia demonštrujú v uliciach a žiadajú vládu, aby nastolila poriadok, riešila chudobu a zatočila s korupciou prerastenou z najnižších poschodí do tých najvyšších. Zatiaľ však bez úspechu.
Ako uživiť rodinu
Na druhom brehu Jiwil zastavuje krikľavú farebnú cyklorikšu vyzdobenú hrkálkami. Tá je tu najčastejším dopravným prostriedkom. Vyziabnutému mladíkovi s mozoľnatými rukami zasvietia oči. V západných turistoch ovešaných drahými fotoaparátmi vidí pokladničky a napaľuje cenu až hanba. Aj tak je to pre nás zanedbateľná suma - takmer dva kilometre vyjdú na smiešnych sedemdesiat taka, čo je v prepočte asi dvadsaťtri českých korún, čiže necelé euro.
