Stojíme na miernom svahu za dedinou Bohunice neďaleko Pukanca pred viničným domom. Ak by jeho majitelia umožnili prístup do podzemných chodieb, ktoré sa začínajú v pivnici pod ich domom a odborníci by ich mohli preskúmať, možno by to bol európsky unikát.
Kľúče však do zámky nepasujú. Historička Jarmila Bátovská, ktorá chodby už v minulosti navštívila, ich opisuje ako kľukaté a nepravidelné, s postupne sa znižujúcim stropom, až ste museli liezť po štyroch.
Z hlavnej chodby viedlo rôznymi smermi viac užších tunelov, pre klaustrofobický pocit z nich nešla ďalej. Aké sú dlhé a kam vedú, nikto netuší.
Tentoraz stojí pred zamknutým vchodom v sprievode geológa i starostky obce. Práve geológ by mohol určiť pôvod chodieb, či ide o banské dielo, alebo stredoveké únikové chodby, ako sa traduje.
Vraj sú dlhé niekoľko kilometrov a jedna z nich ústi na protiľahlom kopci Hrádok, kde stála v čase tureckej okupácie vartovka– strážna veža Drevený hrádok, odkiaľ obyvatelia ohňovou signalizáciou upozorňovali na príchod Turkov.
Úzke štrbiny sa podľa spomienok majiteľov po niekoľkých metroch rozširujú, v čase vojny tu schovávali Židov.
Cesta do stredoveku
„Chodby som nevidel, ale podľa geologickej mapy sa na tomto mieste vyskytujú rozličné druhy andezitov,“ hovorí geológ Ján Jahn zaoberajúci sa banskými prácami.
„Ide o tvrdú horninu, ľudia museli mať vážny dôvod, aby sa pustili do kopania. Preto sa skôr prikláňam k názoru, že ide o stredoveké banské dielo, raziť do takýchto hornín chodby, ktoré by slúžili ako úkryt, by bola nadľudská námaha. Aj podľa fotografií ide o typickú kresačku – stredoveké banské dielo, ktorým baníci išli za rudnou žilou,“ dodáva Ján Jahn.
Rúbali ručne, kladivom a špiciakom, neskôr používali aj pušný prach alebo lámali skalu pomocou ohňa a vody. Dôvodom bola čo najmenšia námaha a najväčší zisk, aj keď námaha musela byť obrovská.
Podzemné chodby v Bohuniciach. Na snímke jedna z úzkych štrbín. (zdroj: Štátny archív v Nitre, pobočka Levice)Stredovek pripomína aj nízky strop chodby smerom na Hrádok, baníci boli kedysi ‚trpaslíci‘ oproti dnešným ľuďom.
V okolí Pukanca sa ťažilo v období okolo šestnásteho storočia, v sedemnástom storočí baníctvo zaniklo a v osemnástom sa obnovilo, ale ťažobné metódy prešli vývojom a krivolaké chodbičky už boli minulosťou.
„Ak by to bolo tak, odhadujem vek Drahošovského lochu na približne štyristo rokov,“ hovorí Jahn.
„Obec by veľmi rada túto raritu sprístupnila verejnosti, pritiahlo by to turistov,“ hovorí starostka Vladimíra Rišková. „Dokonca by sme mali aj kupca, ktorý by bol ochotný loch od rodiny odkúpiť a dať ho do užívania obci,“ dodáva s tým, že rodina je vlastníkom iba viničného domu a pivnice.
Kto mohol, ten sa ukryl
Naše dejiny možno so zveličením prirovnať k dejinám zakopávania a schovávania sa. Vysekať otvor do skaly, pivnicu pod domom alebo v lese a schovať sa pod zem bola najjednoduchšia a niekedy jediná možnosť ako prežiť vpád Tatárov, tureckú okupáciu, dvestoročnú nenávisť katolíkov a evanjelikov, ktorí si vypaľovali fary, či bombardovanie počas dvoch svetových vojen.
Najviac podzemných úkrytov sa na Slovensku vybudovalo práve počas tureckej nadvlády. Trvala približne stopäťdesiat rokov a ľudia po celý ten čas žili v permanentnom ohrození života.
Slovenskom prechádzala hranica medzi Osmanskou ríšou a habsburskou monarchiou, v priebehu desaťročí sa rôzne posúvala a bola miestom častých bojov s osmanskou a tatárskou armádou.
Obyčajný ľud ohrozovalo aj ustavičné turecké plienenie. Išlo o dvoj- až trojdňové nájazdy vojakov, ktorých bolo niekedy aj sto. Vyplienili okolie, vyrabovali dediny a s korisťou a so zajatcami sa vracali späť do svojho tábora.
„Podzemné skrýše, takzvané dúpänce, boli ideálnym riešením, ako tieto dvoj- až trojdňové nájazdy prežiť,“ hovorí Peter Jančura z Katedry plánovania a tvorby krajiny Technickej univerzity vo Zvolene.
Keď sa pred piatimi rokmi začal problematike podzemných dúpäniec venovať, vedel o dvanástich. Dnes ich eviduje stovky. „Sú to unikátne, málo známe útvary. Prakticky o nich nikto nič nevie.“
Väčšinou sa nachádzajú hneď za dedinou, vytesané do mäkkého tufu, vchod je nenápadný alebo zakrytý a situovaný na ťažko prístupnom mieste. Nejde o chodby, skôr priestory s rozmermi menšej izby s výškou viac ako dva metre. Prispôsobené sú na krátkodobý pobyt, v Lišove sú z horniny vytesané aj postele a nočný stolík.
Mimozemskí mnísi
Najprístupnejšie sú dúpänce nad Ľubietovou, tiež v lokalite Mačkáš neďaleko Hontianskych Moraviec, zaujímavé sú pivnice v Jabloňovciach. Podkopané je celé centrum Krupiny a Stará Hora pri Sebechleboch, no v tomto prípade ide o pivnice určené na skladovanie potravín, ktoré až dodatočne mohli slúžiť aj ako úkryt pred Turkami.
