Text: Boris Vanya
Boli ste športový talent?
Práveže nie. Všetko som si odtrpel. Veľakrát som sa na túto tému bavil s mojim trénerom Tiborom Soósom na sústredeniach, bola to naša večná filozofická téma. Podľa neho môj talent spočíval v tom, že som pri rýchlostnej kanoistike zostal. Tvrdo som na sebe pracoval a dokázal som tak vykompenzovať chýbajúce danosti, ktoré mali zasa ostatní. Často som mu oponoval, lebo som videl ľudí, ktorí dosiahli svoj cieľ oveľa ľahšie než ja, bez toho, aby sa zodrali.
Čo vás v detstve prilákalo medzi komárňanských kajakárov?
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Prišiel som do kajakárskeho klubu s kamarátom Gabim Soósom, Tiborovým synom. V Komárne nebolo veľa možností, ako tráviť športovaním voľný čas - futbal, box, rýchlostná kanoistika. Povedal som si, že to vyskúšam. A tak sme s Gabom dvakrát do týždňa vysadli na bicykle a vybrali sa do lodenice. Ani vo sne mi vtedy nenapadlo premýšľať o nebezpečenstve na ceste alebo kriminalite. Všetko sa odohrávalo v starom režime, netvrdím, že lepšom, ale skrátka boli iné časy. Dnes si neviem predstaviť, že by rodičia pustili svoje dieťa päť kilometrov na bicykli do nejakého klubu jazdiť na vode. Neviem, či by bol nejaký rodič ochotný podstúpiť tento adrenalín.
Čím vás ako chlapca kanoistika upútala?
Začali sme jazdiť na malých kajakoch, občas sme sa kúpali. Všetky aktivity sa diali hravou formou v početnom kolektíve. Kanoistika je rodinný šport a Komárno malé mesto. Každý každého poznal. V mojom ročníku sa zišlo okolo dvadsať-tridsať detí, takže to prvé sito bolo celkom veľké. Postupne sa z hier vyvinul pravidelný tréning. Už sme chodili do klubu štyrikrát do týždňa a s prísľubom prvých pretekov sme sa poctivo pripravovali.
Mali ste rád preteky?
Nie, znamenali pre mňa veľký stres. Na tréningy som chodil rád, ale netúžil som preukazovať svoju výkonnosť na súťažiach. Som trémista a nekonfrontačný typ. A navyše som býval extrémne premotivovaný. Až príliš som chcel, čo je zlé.
“Dnes si neviem predstaviť, že by rodičia pustili svoje dieťa päť kilometrov na bicykli do nejakého klubu jazdiť na vode. Neviem, či by bol nejaký rodič ochotný podstúpiť tento adrenalín
„
Ako ste potom zvládli prechod z hravej formy k výkonnostnému športu?
Je v tom rozdiel, ale dieťa ho príliš nepocíti. Mali sme výborných trénerov, erudovaných s ľudským prístupom. Viedli nás k športu spôsobom, aby sme ho mali radi. Na prvých pretekoch neregistrovaných nebolo dôležité zvíťaziť. Tréneri sa nesnažili pretaviť do nás svoje vlastné ambície, čo dnes vidím ako veľký problém. Nielen tréneri, ale aj rodičia na deti tlačia a tie sú potom premotivované alebo frustrované z neúspechu.
Neboli ste talent, pred pretekmi ste pociťovali trému. Napriek tomu ste boli už v mladom veku úspešný. Ako sa vám to podarilo?
V kadetských a juniorských kategóriách podľa mňa nezohráva talent veľkú rolu, dôležitejšie je skôr to, či dieťa má záujem športovať alebo nie, lebo výsledky ovplyvňuje jeden vážny faktor – puberta. Ja som prišiel na preteky vychudnutý s detským pádlom a vedľa mňa bol v dráhe chlapec s odrastenou bradou, veľkým pádlom a v porovnaní so mnou o tridsať kíl ťažší. Bolo to tým, že som neskôr dospieval. Ale v žiackych kategóriách som bol dobrý. Súťažil som s chlapcami, s ktorými som neskôr vytvoril posádku – Mišom Riszdorferom, Martinom Hluškom alebo Martinom Sivákom, ktorý je dnes lekárom v Piešťanoch, aj s Paťom Vrbovským alias Rytmusom. To len na spestrenie.
Na ktorý z prvých úspechov si aj dnes rád zaspomínate?
Veľmi si vážim tituly majstra Československa v žiackej kategórii, ktoré sme získali v K2 s Hluškom. Martin bol fyzicky zrelší. Každému by som doprial sedieť s ním vtedy v lodi, lebo mi stačilo ponárať pádlo do vody a tváriť sa, že zaberám. Dodnes som na tie víťazstvá hrdý. Získal som s ním prvý titul majstra Československa a mrzí ma, že som sa nešiel s medailami hneď na druhý deň pochváliť starému otcovi z maminej strany, ktorý bol môj veľký fanúšik. Už som to nestihol, lebo medzitým zomrel.
Vraveli ste, že v detských kategóriách na talente až tak nezáleží. Čo je potom dôležité?
Otázka znie, čo považujeme za talent? Ak ho vnímame ako schopnosť motivovať sa, tak na ňom záleží, ale ak sa bavíme o fyzickej predispozícii, v detských kategóriách nie je kľúčová. Nie je dôležité, aby dieťa už mladšom veku vyhrávalo na pretekoch, ale skôr aby získalo návyky a zvyklo si na nejaký režim. To je podstatné. Všetci moji kolegovia, ktorí športovali a osvojili si ten stereotyp – to vnímajú ako pozitívum. Socializáciu v takomto zoskupení nezískate nikde inde, len v športe. Nezáleží na tom, či ste čierny, biely, žltý, vysoký či nízky, zdieľate jednu šatňu. Spoluhráči či kamaráti si vás môžu doberať, uťahovať si z vás, ale aj tak sa tam vždy rád vrátite.
Niektorí psychológovia tvrdia, že šport namiesto rozvoja empatie u detí podporuje u nich sklony k individualizmu a sebeckosti. Čo si o tom myslíte?
