Krajiny, ktoré majú dlhodobú skúsenosť s prisťahovalcami z iných kultúr, sa dnes už vedia s rasizmom vyrovnať?
Áno, rozdiely medzi jednotlivými členskými krajinami Európskej únie (EÚ) sú veľmi ovplyvnené ich históriou a skúsenosťami s inakosťou rôzneho typu. Napríklad , výskyt antisemitizmu, ešte počas Druhej svetovej vojny bol pomerne silný aj v Británii. Vtedy Churchill ani neargumentoval, že ide aj o záchranu Židov, lebo to bola ešte stále citlivá téma. Podobne to bolo v USA. Dnes je téma imigrácie, a to nielen moslimskej, ale aj tej zo stredovýchodnej Európy, už dlhšie dominantnou v britskej politike.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Británia už nie je taká ústretová, hoci ekonómovia dokazujú, že imigranti sú pre krajinu ziskom. Faktom je, že rozšírenosť negatívnych postojov občanov Slovenska patrí k tým najvyšším v EÚ. Napriek tomu nepovažujem za správne všetkým dať nálepku rasistov či xenofóbov. Takéto povrchné zovšeobecňovanie nevedie k pochopeniu problému. Výsledkom je polarizácia verejnej rozpravy na úkor vecnejšieho prístupu.
Prevládajú negatívne emócie?
Pri polarizácii sú vždy emócie na jednej aj na druhej strane. Aj keď, nie rovnaké. U stúpencov ústretového prístupu k utečencom to je empatia voči ich strádaniu a u tej odmietajúcej väčšiny je strach z cudzieho a obava zo zmeny, ktorú by tí z inej kultúry mohli priniesť. Na začiatku však bol v Bratislave organizovaný pochod neonáckov a rôznych skupín pravicového extrému. To oprávnene vyvolalo jednoznačnú kritiku zo strany občianskej spoločnosti. No od vlády sme sa, žiaľ, jednoznačného odsúdenia tohto násilia nedočkali.
Nutnosť vzdorovať extrému vedie však tiež k debate, ktorá ťažko pripúšťa, že imigranti prinášajú aj problémy, na ktoré spoločnosť nie je celkom pripravená. Západoeurópske spoločnosti majú rozhodne omnoho viac skúseností, už aj preto, že majú dlhodobú skúsenosť s otvoreným svetom a kultúrnou rôznosťou. Na rozdiel od Slovenska, ktoré bolo až do osemdesiateho deviateho vyslovene uzavretým typom spoločnosti. Keď sa pozrieme do minulosti, averzia existovala kedysi medzi obyvateľmi susedných dedín. Prejavovalo sa to v bitkách medzi dedinskými mládencami a tými cudzími, alebo ak si mládenec z jednej dediny chcel zobrať dievča z druhej dediny.
Myslíte určitý lokálpatriotizmus, rivalitu medzi obcami?
Nie, išlo o výsledok uzavretosti tradične rurálnej spoločnosti, neskôr posilnenej autoritárskym režimom vojnového štátu, a ešte neskôr vládnutím komunistickej štátostrany s jedinou prípustnou ideológiou. Navyše, niekde tomu napomáhal aj geografický ráz Slovenska, život v uzavretých dolinách. Nie je to tak dávno, čo boli takpovediac sektárske konflikty medzi katolíkmi a evanjelikmi, čiže netolerovala sa inakosť.
Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Curabitur egestas, orci ultrices vehicula pharetra, magna quam faucibus turpis, quis dapibus tortor ligula a arcu. Aenean aliquet volutpat odio, et convallis mi lobortis at. Donec ullamcorper dui id hendrerit accumsan. Integer vitae lectus at massa auctor viverra eget ac nisi. Aenean tempus molestie dapibus. Proin libero lacus, venenatis in gravida a, dignissim nec dolor. Fusce non efficitur nunc. Pellentesque habitant morbi tristique senectus et netus et malesuada fames ac turpis egestas.
Nehovoriac o tom, že ľudia inej farby pleti bolí na Slovensku niečo takmer nevídané. Bez vlastnej skúsenosti s kultúrnou rozmanitosťou si ľudia vytvárajú postoj na základe ideológií a výsledkom je predsudok. Vieme, že predsudok plní v ľudskom správaní určitú funkciu, ak sme vystavení niečomu neznámemu, tak sme ostražití, je to skôr biologicky evolučne vytvorený postoj. Kým tolerancia je výsledok kultúrnej evolúcie a výchovy.
Napríklad nemecká spoločnosť má úžasne prepracovanú občiansku výchovu, čo je spôsob vyrovnávania sa s temnou minulosťou. Takmer od škôlkarskeho veku veľmi hravým a prístupným spôsobom vychovávajú deti k tolerancii a k občianstvu. O tom sa nám ani nesníva.
Preto sú u nás ľudia menej tolerantní?
Za ten veľmi nepriaznivý postoj k utečencom - najmä vzhľadom na to, že ich tu reálne máme minimum - nesú najväčšiu zodpovednosť politické elity. V prvom rade vládnuca elita svojimi vyjadreniami. Napríklad takými, že „nedokážem rozlíšiť medzi utečencom a teroristom“, ako sa nechal počuť minister Robert Kaliňák.
“Za ten veľmi nepriaznivý postoj k utečencom - najmä vzhľadom na to, že ich tu reálne máme minimum - nesú najväčšiu zodpovednosť politické elity.
„
Alebo tvrdeniami, že väčšina imigrantov sú ekonomickí migranti. Skrátka, takéto vyjadrenia posilňovali emócie strachu a obavy zo straty istôt. Strach je veľmi zlý radca, najmä ak je ešte podporený najviac dôveryhodnými vládnymi politikmi.
Opozícia však nehovorí nič iné.
Žiaľ, ani na strane strán, takých, ktoré sa deklarujú ako kresťanské, liberálne či občianske demokratické, nepočuť veľmi hlasy, ktoré by sa kriticky vyjadrili k negatívnej prezentácii migračnej vlny - ktorá k nám ani neprichádza, zažívajú ju len iné krajiny. Jedinou výnimkou je trochu strana Most, ktorej predseda Béla Bugár je kresťanský demokrat a osvojil si stanovisko pápeža Františka. A tí, čo predstavujú občiansku časť v tejto strane, artikulujú tému utečencov iným spôsobom ako väčšina politických strán.
Lucia Žitňanská?
Áno, Žitňanská aj Šebej. Dôležitú rolu v tom, ako je Slovensko vnímané vonku, však zohráva prezident Kiska, ktorý zastáva úplne iný postoj ako vládna strana, a tak trochu vylepšuje obraz Slovenska smerom von. S občanmi Slovenska to nie je až také čierno-biele, lebo v jednom z prieskumov je najdôveryhodnejším ústavným činiteľom prezident Andrej Kiska, so 60-percentnou podporou. Možno teda predpokladať, že minimálne polovica obyvateľov jeho postoj neodmieta.
Chýbajú politickí lídri
Čím to teda je, že tu nie je ani jedna opozičná strana, ktorá by to tak jasne ako prezident formulovala? Lebo vyzerá to tak, že mnohí ľudia to počuť chcú, ale nie je tu nikto, kto by to v ich mene nahlas povedal.
Áno, pretože je tu minimálne 20 percent ľudí, ktorí jednoznačne vyjadrujú k utečencom pozitívny postoj. A to, prečo to žiadna strana neartikuluje, poviem v skratke: Už dlhšie pozorujem - a začalo sa to prejavovať už v referende o rodine - že na Slovensku absentujú politickí lídri. Je tu len veľa predsedov strán. Smer má vodcu, ale anglické slovo líder vyjadruje niečo iné. Čím sa líši vodca, charizmatický, populistický politik od lídra?
Líder je politik, ktorý je schopný formulovať víziu ako spoločnosť posunúť, a má aj predstavu, ako ju realizovať. Vie pre to zmobilizovať ľudí, pričom dokáže ísť aj proti názoru väčšiny, keď je to potrebné a keď je o tom presvedčený. Povedzme ako prezident Kiska. Napriek tomu, že videl, ako zaberá postoj predstaviteľov Smeru, mal tú guráž a artikuloval iný, ústretovejší, humánnejší postoj k utečencom. Supluje funkciu lídra, ktorý absentuje na scéne politických strán. Lebo nechcem povedať, že Slovensko nemá lídrov, má. Ale v kultúre a v podnikateľskej oblasti, kde je veľa mladých ľudí, ktorí sú schopní presadiť sa, no do politiky ísť odmietajú.
Niekto by mohol povedať, že Kiska už nebojuje o žiadneho voliča, preto si môže dovoliť takto vystupovať. Len potom by sme sa mohli pýtať, prečo prezentoval takýto postoj?
To áno. Ale aj on môže stratiť podporu, aj jemu ide o dôveru.
No nie je to tak, že politici na pravej časti spektra, aj naozaj úprimne cítia to, čo hlásajú? Teda nie je to len kalkul, že by prišli o voličov, ale naozaj si na Slovensku neprajú utečencov?
Zoberme to rad za radom. Na parlamentnej scéne je vládna strana, no niet tam skutočne vyprofilovaného liberála, možno niektorí poslanci za stranu SaS, rozhodne ním však nie je jej predseda Richard Sulík. Sulík je veľmi oportúnny politik, ktorému chýba širší spoločenský a zahranično-politický prehľad.
“Na parlamentnej scéne je vládna strana, no niet tam skutočne vyprofilovaného liberála, možno niektorí poslanci za stranu SaS, rozhodne ním však nie je jej predseda Richard Sulík.
„
Mohol byť atraktívny hádam iba pre ľudí, ktorí preferovali úzko ekonomické riešenia. Ostatní, Figeľ, Procházka, Lipšic, pochádzajú z KDH, sú to konzervatívni politici. Politici z Mostu boli pôvodne v maďarskej kresťansko-demokratickej strane. A Obyčajní ľudia, to je zmeska bez jasného politického profilu. Občania liberálnej orientácie, ktorých bude okolo 15-20 percent, nemajú politickú reprezentáciu. Žiadnu.
Od strán, ktoré vznikajú pred voľbami, nemožno očakávať, že budú vo voľbách úspešné. Väčšinou doteraz nemali veľmi dobrý volebný výsledok.
Aj to tak zostane.
Pre pravicového voliča zvykla zafungovať aspoň SDKÚ. Aj keď boli jej voliči znechutení, vždy sa vo voľbách zmobilizovali. No SDKÚ tu už de facto nie je a mnohí hovoria, že tentoraz nemajú chuť ísť voliť len „proti Ficovi“.
Áno, tak to bolo pokiaľ SDKÚ viedli skutoční lídri, a jej voliči, hoci boli veľmi kritickí, si napokon povedali, že nie je tu nič lepšie a nakoniec stranu volili. Pri voľbe prevážilo racio nad emóciami. No dnes vravia, že nemajú koho voliť. Voliči Smeru sú iní.
V čom?
Pôjdu voliť napriek úžasnému plytvaniu, škandálom, korupcii, klientelizmu, aj keď milióny idú do súkromných vreciek, a nie na platy učiteľov, nie na zdravotníctvo. Napriek nehoráznemu mrhaniu verejnými zdrojmi dajú opäť hlas Smeru. Aj povedia: Áno, korupcia je väčšia, aj sú nespokojní, ale keď príde na lámanie chleba, tak na nich zaberá téma utečenci. Nie je to však špecifikum Slovenska. Vidíme, ako dopadli voľby v Poľsku.
V Maďarsku je to podobné, len tam je to napravo. A čo je týmto krajinám spoločné? Absencia dôveryhodnej alternatívy. Čiže aj bývalí voliči Smeru, ktorí sú nespokojní s vládou Fica, si povedia: Ale kde je dôveryhodná alternatíva? Veď stabilná vláda je lepšia ako zlepenec, ktorý položil vlastnú vládu. Čiže to, čo šikovne Fico „and company“ deklaruje - „my sme záruka stability a istôt“ - to na ľudí zaberá.
Všetky pravicové strany akoby bojovali o toho istého voliča ako Fico.
Vyzerá to tak, podľa rétoriky. Hoci tie skupiny voličov sú veľmi rozdielne. Ale, keď hovorím, že tu nie je líder, tak tým hovorím aj to, že tu nie je politik, ktorý je ochotný niečo riskovať. Pravicoví politici si myslia, že idú na istotu. Vravia si: Keď s protiutečeneckou rétorikou uspeje Fico, uspejeme aj my. Ale potenciálny adresát ich strany je iný. Nemožno byť nacionalistickejší, než je nacionalista a populistickejší než ten, kto je majster v populizme. Takzvané „staré strany“ idú na istotu. Vedú ich politici, ktorí predstavujú - v istom zmysle - staré štruktúry, sú už v politike dlho, a sú vyhorení. Akoby mali už len minimálny cieľ - dostať sa do parlamentu a zabezpečiť pár miest svojim verným. Ale niečo meniť, na to už niet síl či vôle. Je to prirodzená únava materiálu. Je i pochopiteľná, len by si to mali vedieť aj priznať a vychovať si nástupcov.
Chvíľu sa zdalo, že šéf Siete Radoslav Procházka by mohol byť pre nespokojného pravicového voliča vhodnou alternatívou a liberálnejšie naladení voliči by mu možno boli ochotní tolerovať jeho konzervativizmus. Ale začal strácať body a nad niektorými jeho krokmi a výrokmi zrejme najmä mladí ľudia neprižmúria oči.
Je to asi tak. Nedávny prieskum ukázal, že postoje tejto strany k téme integrácie najmenej oslovili voličov.
Zostáva teda Most.
