Nič nie je trápnejšie, ako vykladať aforizmy, lebo to znamená znehodnotiť ich. Tomu sa vyrovná len vysvetľovanie vtipu a pointy.
A tak na recenziu druhej knihy aforizmov Tomáša Uleja, ktorá sa volá Bodaj bi!, vyskúšam fintu: namiesto nemohúceho výkladu Ulejových aforizmov dám jeden vlastný, ktorý vystihuje Ulejovu tvorbu. Že vlastný – to nie je celkom pravda, lebo som ho nevymyslel, sám mi prišiel na um.
To je jeden z pôvabov aforizmov – že lietajú vo vzduchu, len ich zbadať a lapiť. Tento mi cvrnkol do nosa a je úplne jednoduchý, pozostáva z mena autora a názvov oboch jeho aforistických knižiek, v opačnom poradí: Bodaj, bi! Ale Ulej. Ulej – Tomáš Ulej, autor dvoch zbierok aforizmov a mnohého iného; Ale je prvá z roku 2012, druhá z novembra 2014 je Bodaj bi!.
Praktická rada
To je priamy význam môjho aforizmu – bibliografická informácia. Jeho rozvetvený zmysel (lebo ďalší pôvab dobrých aforizmov je, že ich význam a zmysel sú rôzne) sa dá zachytiť pri prvom prečítaní (a to je bonus k pôvabom: na aforizmoch si úspešne otestujete dôvtip).
Tak len krátka rekapitulácia. Zmysel názvu knižky Bodaj bi! autor sám vyjavil v prvom aforizme nazvanom Praktická rada: „Chceš splniť/ svoje bodaj by?/ Bodaj, bi!“. Je to skoro výklad názvu, ale nemôžeme mu to zazlievať. Predsa len ide o titul jeho knihy a ten je ako manifest, čiže musí byť jednoznačný a jasný ako facka.
Zriekam sa rozvíjania pocitových a myšlienkových podnetov z oboch variantov prečítania tohto titulu, aby som neoberal čitateľov o samostatné absolvovanie tejto príjemnej procedúry. Sú ohromne inšpiratívne.
Nešlo by síce o výklad, ale o počúvnutie podnetu, čo dáva aforizmus – keď to človeka len tak jemne pinkne, povedané Satinského-Janovicovým odborným termínom. To je jeho ďalší pôvab, či hádam aj najdôležitejšia funkcia, umenia vôbec.
Len náznakom: variant, ktorý mi sadol do aforizmu, Bodaj, bi!, pripomína jednu hymnickú pochodovú pieseň našich najtemnejších živlov spred vyše 70 rokov, ale čo už – aj takí sme boli a ešte sme, verabože. Vlastne je to len silácke búšenie sa do pŕs malého neokrôchanca.
A Ulejova Praktická rada je buď ironická, alebo mu taká asociácia vôbec neskrsla. Skôr tipujem, že je to metaforické vyjadrenie mladíckej chuti poruvať sa so životom, ďaleko od doslovného významu a určite nie „do krve“.
Pinknúť mal aj názov prvej Ulejovej zbierky Ale. Podľa autora „Ale“ je slovenská bodka. To si tiež pýtalo osobitné zamyslenie, ale bolo ponechané na čitateľov.
Posledné, pointové slovo Ulej má rovno štyri významy, všetky platné aj v mojom aforizme a všetky nám Slovákom také drahé: nalej, ulej sa, ulej si (napríklad z eurofondov), a ulej v športe – nesmečuj, iba ulej. Šikovne, bez námahy pošli loptu do nevykrytého priestoru, ľahkú, ale nechytateľnú. Legitímny trik, výnosný podfuk v rámci pravidiel (nebol porušený zákon, spoznávate?).
V dnešnej dobe by Samo Chalupka nenapísal národnú báseň Mor ho, ale Ulej ho!
Guru Tomáš Janovic
Všetky spomínané pôvaby aforizmov si užijeme v knižke Bodaj bi!. A ešte všeličo charakteristické pre Uleja: spolu s poctivou slovenskosťou globálnu modernitu - aj za staršiu generáciu priznávam, že je cool a in. A tiež mladícky drive a nápor, oproti múdremu smutnovtipu Tomáša Janovica, jeho guru.
Inde zas čistú roztopaš. Nemusí nás vždy ohúriť či dobre pobaviť, to napokon závisí od nášho vkusu, spôsobu myslenia i momentálneho duševného rozpoloženia. Ale zaručene tam nenájdeme banalitu, hlúposť ani hulvátstvo.
Príjemné sú aj Ulejove poetické pokusy, jeden z epigramov si vyslúžil otvorenú pochvalu Milana Lasicu, inak skúpeho na priame hodnotenia. Iste preto, že je lasicovský – aj pri ňom si mohol pomyslieť to isté, čo údajne povedal k pesničke o maturantkách idúcich mestom v podaní Petra Lipu: a toto som prečo nenapísal ja? A pri viacerých aforizmoch som si predstavil s rovnakým prajným povzdychom Tomáša Janovica.
Ďalší závažný význam slovka „bodaj“ sa mi vykryštalizoval zhruba za rok od vydania Ulejovej knižky. Svedčí o tom, aký je jazyk bonzák, koťuha – prezradí o svojom tvorcovi a používateľovi, t.j. o národe také veci, čo ani sám nechce o sebe vedieť. O jeho mentalite, spôsobe myslenia a hierarchii hodnôt.
Slovo bodaj vzniklo spojením „boh, daj“. Zrejme častým používaním a kvôli jednoduchšej výslovnosti došlo k redukcii spoluhlásky h.
Teda ku skomoleniu slova boh, pričom požadovačné „daj“ ostalo neporušené. Takýto slovný tvar je, ak sa nemýlim, unikát, o ničom podobnom v európskych jazykoch som nepočul. Azda okrem českého bodejť, ktoré je však významom i tónom inde. Tiež si nie som istý, či naša jedinečnosť, na ktorú si tak potrpíme, môže byť vždy predmetom národnej hrdosti, a či nie skôr hanby.
Ako v tomto prípade: máme v živom jazyku slovo, ktoré pozostáva zo skomoleného posvätného označenia najvyššej duchovnej bytosti, akoby sme boha oslovovali nedbanlivo, „na pol huby“. Hoci sa naňho obraciame so žiadosťou, želaním či túžbou, zväčša negatívnou, kliatbou (bodaj ho! bodaj ťa porantalo a pod.) Nezdá sa, že by toto často používané slovo svedčilo o bohabojnosti, holubičosti, pokore a iných vraj kresťanských vlastnostiach nášho ľudu.
Charakterizuje ho pravdivo a presne – v jedinom slove je obraz národa s „folklórnym kresťanstvom“ (mimoriadne vydarený termín Magdy Vašáryovej), ktoré účelovo vyznáva, čo je však len spôsob, ako predkladať svoje nároky voči svetu či bohu, sebastredne a sebecky, bez úcty a záväzku k hodnotám, ktoré pre skutočných kresťanov predstavuje Boh.
Slovenská bezbožná častica
„Bodaj“ ako slovný druh je častica. Keď vezmeme do úvahy prvú časť zlúčeného slova, mohli by sme hrdo vyhlásiť, že máme vlastnú božskú časticu. Lenže vzhľadom na jej zmysel, o ktorom práve bola reč, bude vhodnejší názov slovenská bezbožná častica.
Tak ako fyzikálna častica Higgsov bozón je vraj „zodpovedná“ za hmotnosť, naša lingvistická je ukazovateľ bezbožnosti, čiže prevahy pragmatického, utilitárneho cynizmu a nedostatočnosti mravného, duchovného rozmeru. Nazval by som ju Ulejov bozón.
On ju síce nešpecifikoval a nepomenoval, ale veď ani fyzik Higgs nie je jediný objaviteľ bozónu. Ulej je rovnako dobrý slovenský aforista, ako Higgs časticový fyzik a aforistika je presne tá disciplína, ktorá odhaľuje jazykové indikátory národnej letory.
Tým, že časticu bodaj nechal zažiariť v názve knižky aj s jej dvojakým významom, priviedol recenzenta k objavu jej hlbšieho zmyslu. Takže má na tom objave veľký reálny podiel, hoci asi nechtiac.
Priznám sa, že ho nosím v hlave dávnejšie. Viem, že jazykové indikátory národnej mentality sú vysoko spoľahlivé, ale aj tak som otáľal so zverejnením, lebo ich výklad môže byť skresľujúci alebo mylný. Chýbala mi istota a bál som sa ublížiť.
Po našom národnom diskurze behom ostatných pár mesiacov na tému najvážnejšej európskej ľudskej krízy, s jeho suterénnou úrovňou, tupou brutálnou morbídnosťou, od najvyšších vládnych i opozičných politikov po asociálov na sieťach mi už istota nechýba a ublížiť sa nebojím, rozumná menšina pochopí.
Naopak, pripadá mi to ako príliš slabé memento, že to, čo sa s nami teraz deje, nie je len panický obranný reflex na neznáme ohrozenie, ale že tieto desivé postoje máme v povahe. Už sme si tým veľmi poškodili u dospelejších národov, no radšej sa spamätať neskoro, ako nikdy.
Autor: Peter Birčák
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
