Text: Zuzana Uličianska
Na jar roku 1968 navštívila skupina študentov z Prahy univerzitu v Heidelbergu na pozvanie niekoľkých „pokrokových“ učiteľov a ich študentov. Mladí Česi veľmi túžili poznať „úpadkovú“ kultúru, očakávali, že si vypočujú rockovú hudbu, kúpia si dobrý rúž či modrý lesk na viečka, možno skúsia aj nejaké drogy, ktoré mali podľa komunistickej propagandy západnú mládež celkom rozvracať.
České študentky sa obliekli do toho najlepšieho, čo doma mali, a na stretnutie so západnými kolegami prišli v tesilových sukniach a bielych blúzkach. Niektorí chlapci mali na sebe obleky s kravatami. Oproti nim vyšla skupina bradáčov v roztrhaných nohaviciach, ktorí chceli diskutovať o komunizme a socializme.
Puč či revolúcia?
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
„Všetko možné som očakávala, ale že sa ma niekto bude pýtať na prevzatie moci komunistickou stranou, to som nečakala,“ spomína jedna z tejto skupiny, česká sociologička Jiřina Šiklová. Dodáva, že keď v diskusii s nemeckými študentmi na opis udalostí z februára 1948 použila slovo puč, ktosi s hnevom reagoval, že mala hovoriť o revolúcii.
„Odpovedala som mu, že ešte ani nemá moc, a už arogantný ako komunistickí funkcionári,“ opísala situáciu spred rokov. Tým sa vzájomná diskusia skončila. Radikálni západní študenti si zo svojich východných kolegov začali pre ich slávnostné oblečenie uťahovať, a tak ich muselo pár iných študentov pre istotu do internátu odprevadiť.
Ani o následnú prednášku vtedajšieho ľavicového guru Rudiho Dutschkeho, na ktorého veľmi krátko potom spáchal atentát pravicový radikál, veľký záujem naši študenti nemali. Keď sa mu pokúšali vysvetliť, že v Československu je nesloboda, že sa cenzuruje ešte aj Karol Marx, reagoval nevrlo, že sú neschopní, keď si ho nevydajú sami.
