Čo viedlo bývalého úspešného športovca, aby sa podujal na taký nezvyčajný a riskantný čin? Robert Hutyra hovorí, že sa za socializmu nemal zle. Rodák z obce Lúčka pri Spišskom Podhradí si niečo zarobil počas cyklistickej kariéry, v Šamoríne postavil pre rodinu veľký dom, vďaka šikovným rukám a bystrému úsudku si vedel ako stavbár finančne privyrobiť aj po oficiálnom pracovnom čase v Slovnafte.
Úteky za slobodou
Príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli uniknúť z bývalého Československa za Železnú oponu.
Prečítajte si tiež:
Barón začínal na farme. Dnes je v Sieni slávy
Traja slovenskí kamaráti uleteli na nemeckom lietadle k Britom
Ihnačák ušiel loďou. A volal Lukáčovi
Napriek tomu ho to ťahalo za železnú oponu. Nevedel hrať podľa pravidiel, ktoré diktoval bývalý režim a ihrisko vymedzené ostnatým drôtom mu pripadalo malé. „Bol som rebelom,“ povie o sebe chlapík v príjemnom prostredí reštaurácie v kúpeľnom mestečku Luhačovice, kam sa pred rokmi prisťahoval.
Sedem mesiacov v Kanade
V juniorských kategóriách získal tituly majstra Slovenska i Československa, medzi seniormi to v cestnej cyklistike dotiahol na domácom šampionáte najďalej na štvrté miesto. Spomienka na prvé preteky vyvoláva aj po rokoch úsmev, no pre Roberta Hutyru veľa znamenali.
„Jazdili sme v okolí Spišskej Novej Vsi. Bicykel som si požičal, mal som na sebe sako a manchestrové nohavice. Finišoval som druhý a bol som na seba hrdý. Keď som sa doma pochválil otcovi, ten iba pokýval hlavou: Na čo si tam išiel, keď si bol až druhý. Odvtedy som sa riadil týmto krédom. Do každých pretekov som šiel s úmyslom zvíťaziť – platilo to nielen v cyklistike, ale aj v živote.“
Počas majstrovstiev sveta 1969 v dráhovej cyklistike, ktorých časť sa konala v Brne, si Hutyra dohodol zahraničný angažmán v Kanade. Vybavil si služobný pas a chystal sa na cestu, keď mu písomne oznámili, že sa jeho cesta zamieta.
„Premýšľal som, čo teraz. Na druhý deň som šiel na letisko, kúpil som si letenku z Prahy do Montrealu a odletel som. V Kanade som strávil sedem mesiacov. Po návrate ma hneď odchytili a pas mi vzali. Emigrácia? Nad tou som vtedy nepremýšľal. Doma predsa zostala manželka s dcérou a politika ma ani nezaujímala, mal som rád šport.“
O odchode na Západ začal Hutyra uvažovať koncom 70. rokov. Už mal za sebou negatívnu skúsenosť z prideľovania podnikových bytov v Slovnafte. Nestačilo, že patril k pracantom. Človek, ktorý odmietol podporiť piatimi korunami vietnamských partizánov v boji proti Američanom, nemal dobrý kádrový profil. „Došlo mi, že kto sa politicky neangažuje, nemá šancu niečo dosiahnuť. A to sa mi nepáčilo,“ vysvetľuje Hutyra.
Do jeho života zasiahla náhoda. Koncom 70. rokov minulého storočia sa východonemeckému technikovi Petrovi Strelzykovi a jeho priateľovi Günterovi Wetzlovi podarilo uletieť na Západ balónom, ktorý si v pivnici sami zostrojili. Správu o senzačnom úteku dvoch rodín odvysielala rakúska televízia. „Keď som ju videl, tak som sa zasmial,“ spomína Hutyra. Potom sa mu však dostal do rúk výstrižok zo západných novín opisujúci let oboch rodín z NDR a myšlienka na balón začala Hutyrovi vŕtať v hlave.
Prvý balón od zlosti zapálil
O balónovom lietaní nevedel vôbec nič. Začal preto navštevovať univerzitnú knižnicu, študoval prúdenie vzduchu, smery vetra. Na výrobu horáka sa inšpiroval v kine, kde premietali pred filmovým predstavením inštruktážny dokument. Videl ho azda desaťkrát. Chodil aj do zberných surovín, za fľašu vína sa mohol prehrabávať medzi hŕbou odpadu a vziať si zopár vecí, ktoré sa mu zídu – kovové rúrky či ventilátor.
