Prečo sa nepodarilo naplniť ideály z novembra ‘89?
Branislav Bleha, prodekan Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského Bratislava:
„Očakávania sa nenaplnili, pretože asi boli priveľké. Na druhej strane, ak by sme mali menej vzletné očakávania, možno by sme teraz boli (s)pokojnejší. Nuž a platy ako v Rakúsku nebudeme mať ešte dlho. Divergencia trvala príliš veľa dekád, približovanie prebieha, ale je a stále bude zúfalo pomalé. Chytáme zajaca za chvost v mnohých oblastiach. Nešťastím Slovenska, ale aj iných post-socialistických krajín totiž je, že sme mali a máme pramálo politikov, ktorí vidia ďalej ako po koniec volebného obdobia."
Anna Chlupíková, riaditeľka Základnej školy v Novákoch:
„Ťažké stopy, ktoré na našom národe zanechalo dlhé komunistické obdobie, plné strachu, prenasledovania, nedôvery sa podľa mňa prenášajú do našich pracovných vzťahov dodnes. Morálka predkomunistickej generácie formovaná prevažne vierou bola zosmiešňovaná, no jej princípy v praktickom živote nenahradili žiadne nové pevné morálne normy, ktoré by sa dostali ľuďom „pod kožu“, do srdca. Túžba žiť konečne inak, bohatšie, lepšie bola silnejšia ako trpezlivosť v čestnosti dôslednou prácou tento štandard života získať."
Karol Mičieta, rektor Univerzity Komenského v Bratislave:
„Demokracia je ustavičným zápasom o dobro. Účastníci Nežnej revolúcie by sotva uverili tomu, že budeme platiť spoločnou európskou menou, cestovať bez kontroly na vnútorných hraniciach EÚ, využívať pracovné príležitosti v celej Únii a naši študenti budú participovať na jej študijných programoch. Slovensko prešlo náročnou cestou transformácie k trhovému hospodárstvu, vyrovnalo sa s následkami mečiarizmu a uskutočnilo náročné reformy. Napriek ťažšej východiskovej pozícii po rozdelení Československa zaznamenávame rýchlejší ekonomický rast ako Česko a blížime sa k životnej úrovni niektorých členských štátov EÚ. Nezodpovednosť iných spôsobila, že napriek našej finančnej a ekonomickej disciplinovanosti sme si museli poradiť aj s importovanými následkami finančnej a dlhovej krízy.
Nemôžeme byť však spokojní s tým, ak politici neberú svoje pôsobenie ako službu, že v hodnotení dôveryhodnosti súdnictva sme opakovane na poslednom mieste v Únii a v podpore vedy a výskumu sme na chvoste jej krajín a OECD. Ťažili sme z dobre pripravenej a lacnej pracovnej sily, ale postupne budeme strácať túto komparatívnu výhodu a budeme čoraz viac odkázaní na vlastné inovatívne riešenia – to je budúcnosť Slovenska."
Jan Mazák, bývalý predseda Ústavného súdu a súčasný poradca prezidenta
„Ako sa ideály novembra prejavili v mojej profesii? Žiaľ, v sudcovskom svete sa za posledné desaťročie hodnoty novembra skôr deformovali, než rozvíjali. Máme polonezávislosť, nestrannosť miešanú so zaujatosťou, minizodpovednosť za procesné chyby, priemer vo funkciách, na ktorých by mali byť osobnosti a výsledkom je 74-percentná nedôveryhodnosť justície. Podiel má na tom však aj neochota/neschopnosť politikov riešiť problémy justície. Bez podpory mocných sa ideály novembra v súdnej moci naplno nikdy neuplatnia; tí by už mali vedieť, že fungujúca a dôveryhodná justícia nie je lacnou záležitosťou."
Vladimír Burjan, šéfredaktor časopisu Dobrá škola a riaditeľ firmy, ktorá sa venuje hodnoteniu a testovaniu žiakov
„V novembri 1989 chceli ľudia skoncovať s totalitným režimom, ale ich predstavy o novom modeli sa dosť líšili. A líšia sa aj dnes, preto je niekto s vývojom spokojnejší viac, iný menej. Ale buďme objektívni: máme parlamentnú demokraciu, náboženskú slobodu, trhovú ekonomiku, môžeme slobodne podnikať, cestovať, blogovať. To nie je málo. Prečo sa mnohé nepodarilo? Asi sme boli všetci socializmom príliš mentálne poznačení. Našťastie, už nastupuje prvá „nepoznačená“ generácia a začína naprávať naše chyby a dávať krajinu do poriadku."
Braňo Jobus, spisovateľ a spevák Karpatských chrbátov a Vrbovských víťazov:
„Zmenilo sa mnoho. V novembri pred dvadsiatimi šiestimi rokmi sme dostali obrovskú šancu a príležitosť. To, že sme ju nevyužili, je naša chyba. Niekedy mám pocit, že sme ešte nedozreli. Príkladov je mnoho, jeden za všetky: vláda jednej strany. Je neuveriteľné, ako sa ľudia dokážu oblázniť."
Monika Kompaníková, spisovateľka:
„ Posledných 26 rokov bolo turbulentných a za posledných päť-šesť rokov sme klesli prudko dolu. Slovensko sa mení k horšiemu, vizuálne aj morálne. Po pomečiarovskej eufórii sme sa vrátili zase na začiatok, len otupení a bez schopnosti kriticky myslieť a konať. Kvitne u nás extrémizmus a korupcia metastázuje do všetkých sfér spoločnosti, stretnete sa s ňou v parlamente aj v škôlkach a tí najšikovnejší radšej odchádzajú preč. A je zarážajúce, čo všetko vedia Slováci tolerovať."
Ján Budaj, bývalý disident, organizátor mítingov v novembri ´89:
„ Hoci demokratická revolúcia pred 26 rokmi politicky vyhrala, nový systém už onedlho ovládli ľudia s politickou praxou aj „morálkou“ z čias bývalého režimu. To oni „vybudovali“ slovenský kapitalizmus, ktorého dnešná podoba sa tak nápadne líši od demokratického kapitalizmu, aký poznáme zo Západu. Svoju zodpovednosť majú aj strany, ktoré sa v minulých rokoch hlásili k novembru ‘89. Zväčša rokmi opustili pôvodnú hodnotovú misiu a vzdali sa aj úsilia o novú politickú kultúru. Preto má slovenská politika „goriliu“ tvár a jej kultúra nie je pokračovaním kultúry novembra ‘89, ale skôr metastázou normalizačnej politickej „kultúry“, spred roka ‘89. Napriek tomu máme stále v ruke voličsky hlas..."
Desaťtisíce Bratislavčanov sa 27. novembra 1989 v popoludňajších hodinách zišli na mohutnej manifestácii na Námestí SNP. (zdroj: TASR - Peter Brenkus)
Grigorij Mesežnikov, politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky:
„ Podľa mňa november ‘89 splnil to hlavné, čo sa od neho čakalo – dal ľuďom a krajine slobodu, demokraciu, reálnu šancu na slušný život a dôstojné miesto v Európe a vo svete. Nedal (ani nemohol dať) zázračný prútik, pomocou ktorého by sa dali raz a navždy vyriešiť všetky problémy. To už bolo na nás – ako ďalej. Za to, čo sa podarilo a nepodarilo, môžeme my všetci (i keď určite nie rovnakým dielom). Tí občania, ktorí roky slobodne volia nezodpovedných populistov, tí, ktorí sa vedia postarať predovšetkým sami o seba a potichu rozkrádajú štát, sa nemajú prečo sťažovať, že sa nenaplnili ich očakávania. Za to november ‘89 naozaj nemôže."
Peter Núňez, televízny režisér
„ Môj jednoznačný pocit je, že sa Slovensko zmenilo k lepšiemu. Často cestujem a často si v zahraničí pomyslím, že na svoju krajinu môžem byť hrdý. Najviac som sa mýlil v otázke osamostatnenia. Ak som v deväťdesiatom druhom bol radikálne proti, dnes si myslím, že je to najlepšia vec, aká sa mohla stať. Vrátane otázky vzťahov s Českom a aj v otázke slovenskej domácej politiky, ktorú si doma interpretujeme ako tragickú. Myslím si, že je štandardná."
Renáta Niczová, riaditeľka Nitrianskej galérie
„ Dovolím si postreh z oblasti, v ktorej pôsobím, je ňou galerijníctvo. V tejto sfére nastala podstatná zmena. Je ňou fakt, že študenti vysokých škôl výtvarného zamerania dnes môžu vystavovať a majú možnosť prezentovať svoju tvorbu na pôde galérií už počas vysokoškolského štúdia. Asi sa to bude zdať niekomu aj smiešne, ale pred 26 rokmi to nebolo možné. Aj keď na druhej strane veci, ktoré sa stanú samozrejmými, si mnohokrát nevážime. Obdobie za 26 rokov prinieslo do našich životov okrem iného zmenu v nazeraní na hodnoty, priority v živote, ale aj veľa balastu do kultúry, akým sú ‚novodobé celebrity‘. Televízia nás zaplavuje nevkusom, gýčom a, žiaľ, stále žijeme časy, keď sa bojíme otvorene a priamo diskutovať o dôležitých témach a problémoch."
Pavel Matejovič, literárny historik
„ Nebudem hovoriť o chronicky známych faktoch, všetci vieme, ako viacerí rýchlokvasení zbohatlíci prišli k obrovskému majetku a okradli štát. To sú politické rozhodnutia, na ktoré ako voliči nemáme veľký vplyv, pretože všetky politické strany potrebujú svojich donorov. Prečo však na vianočných trhoch vo Viedni vám napríklad nalejú ozajstné varené víno do keramického hrnčeka, zatiaľ čo v Bratislave musíte piť ochutenú horúcu vodu z umelohmotného téglika, je skôr o kultúre. Samozrejme, nik vás nenúti ísť na vianočné trhy. Prečo je však v Rakúsku benzín lacnejší než u nás, hoci platy sú tam niekoľkonásobne vyššie, je už o inom. Sme krajina kasín a hazardných hier, ak to takto pôjde ďalej, rožky nám o chvíľu budú piecť hracie automaty. Kraľujú tí so silnými autami a silnými rečami, politici rozdúchavajú nenávisť voči slabším a zraniteľným, aby tak ventilovali frustráciu ľudí a odviedli pozornosť od vlastných kšeftov. Zväčša sú to tí, ktorí si november nevšimli alebo kachličkovali kúpeľne."
Martin Bajaník, architekt a podnikateľ, zakladateľ siete Shtoor a dobré veci
„ Ak by som mal pátrať po príčinách slovenských ponovembrových neúspechov, asi by som hľadal chybu v nás samých. Slováci odmietli komunizmus, no s povestnou vaničkou vyliali aj ono dieťa. Odmietame svoju minulosť od Uhorska až po Havla. Ale odmietame aj svoju budúcnosť, keďže sa nám nepodarilo sformulovať žiadnu spoločnú víziu, a preto blúdime. Mali by sme konečne prijať svoju karpatskú povahu, historickú malosť a na jej základe nájsť svoju polohu v Európe a vo svete. Obávam sa, že tento proces sa ešte ani nezačal."
Peter Mikuláš, operný spevák:
„ Zatepľujú sa zúfalé paneláky, topíme sa v tovaroch, upchávame cesty autami, kradne sa možno ešte viac ako sa kradlo pred 17. novembrom. Komunistom som nebol, zachoval som si slobodu vtedy, slobodný som stále, muzika mi vyhráva tá istá, nič mi nechýba. Ale v hlave sa mi dačo neviditeľné zmenilo. Minule bol v telke zvonár. Jeho otcovi komunisti zhabali zvonáreň a on ju po sedemnástom znova postavil. Šťastný zvonil a oči mu svietili. Som rád, že som uvidel to svetlo a ďakujem tým, ktorí ho 17. novembra zažali."
Robert Kirchhoff, režisér
„Myslím, že príčinou blbej nálady je práve to, že sme materializovali ideály novembra. Absencia étosu z roku ‘89, ktorý mal byť vnútorným hýbateľom spoločnosti, z nás robí neslobodných ľudí. Odmietli sme sa vyrovnať s minulosťou a vlečieme ju na nohe ako trestaneckú guľu. Preto sa vracia. Ožíva stále znova v rôznych mutáciách a obmenách. Máme tu opäť výročie a znova, žiaľ, cítim to isté. Pamäť sme zatvorili do pivnice a vykročili sme do ďalšieho kolieska v kruhu."
Jana Oľhová, herečka:
„Jedna z najpodstatnejších zmien je sloboda pohybu. Pozorujem to na rodine, ktorá sa po roku 1989 rozcestovala do rôznych kútov sveta. Dovtedy to bolo nepredstaviteľné. A viem, aké to bolo ťažké, veď aj môj brat za totality emigroval. Bojím sa, keď niekto ospevuje komunizmus, lebo si uvedomím, že ak sa nebudeme vedieť správať a nezaujmeme vlastný postoj, môže sa to kedykoľvek opäť zvrtnúť. V týchto dňoch sme uviedli v Žiline inscenáciu knihy Žo Langerovej Vtedy v Bratislave, kde sa opisujú tvrdé päťdesiate roky. Ide z toho riadna depresia, no treba si to obdobie pripomínať, pretože stále je mnoho takých, čo budú radšej spomínať iba na lacný tovar a dovolenky ROH a nebudú chcieť vidieť to ostatné. Inscenáciu sme hrali aj pre mladú generáciu, tá si väčšinou myslí, že je to všetko len tak, poznajú nanajvýš Nežnú revolúciu, nezaujíma ich, čo bolo predtým. To ma dosť vydesilo. Naopak, hrali sme aj pre staršiu generáciu, jednej panej prišlo počas predstavenia zle a museli jej zavolať sanitku, prerušili sme predstavenie. Ona sa však po chvíli z tej sanitky vrátila, že nejde do žiadnej nemocnice a naše predstavenie chce dopozerať, tiež mala zlú skúsenosť, aj jej brata zavreli. Starší väčšinou nemajú príliš živé reakcie na predstaveniach. Pri tejto hre sa však na záver všetci spontánne postavili a tlieskali. To je ten úžasný pocit, že sme divadlo nerobili zbytočne."
Námestie SNP v Bratislave 22.novembra 1989 počas povolenej manifestácie študentov a ďalších obyvateľov hlavného mesta. (zdroj: TASR - Alexander Buzinkay)
Alan Suchánek, lekár, ktorý upozornil na pridrahý nákup CT
„Politici až na pár výnimiek uprednostňujú svoj súkromný prospech pred verejným záujmom. Slovensko sprivatizovalo niekoľko oligarchov. Gorila a ďalšie kauzy sú obrazom Slovenska. Nikto tu nebol potrestaný, a preto sa cítia neohrození. Mečiar a podobní si užívajú nakradnuté, Rezešovci nie sú kriminálnici, ale oceliarski magnáti, prezident sa musel ospravedlniť únoscovi svojho syna. Ich nasledovníkom sme umožnili pokračovať v takto začatom diele, nefunguje tu riadne polícia, prokuratúra ani justícia. Preto je tu skepsa."
Zuzana Pechočiaková, lekárka, ktorá upozornila na bielenie v karte novorodenca
„Nedá sa povedať, že by sa úplne nenaplnili očakávania z novembra 1989 - pretože mnohí z nás si veľmi dobre pamätajú neslobodu, ktorú sme zažívali pred rokom 1989. A toto tu predsa teraz nie je - môžeme cestovať, vzdelávať sa, máme právo na vierovyznanie atď. Ja som však z ponovembrového obdobia najviac sklamaná z toho, že táto spoločnosť absolútne nekladie dôraz na odbornosť a čestnosť a obsadzovanie riadiacich funkcií je čisto na podklade politických nominácií, a toto nevnímam ako správne. Som presvedčená, že ak toto vymizne z našej spoločnosti, staneme sa modernou a kultúrnou krajinou."
Juraj Hipš, riaditeľ neziskovej organizácie Živica
„Ako dieťa som nevedel pochopiť, ako dospelí mohli dopustiť, že sa musíme pozerať na Rakúsko cez ostnatý plot. Súdružka učiteľka nám vysvetľovala, že nás chráni pred nepriateľom. Mne tí rakúski rybári na druhom brehu nebezpeční nepripadali. Prišiel november a opäť som nerozumel, ako si tí istí dospelí volia na čelo krajiny ľudí, ktorí sú klonmi predchádzajúcich. Tesne pred štyridsiatkou začínam chápať, že aj slobode sa treba trpezlivo učiť. Znamená to napríklad odmalička učiť deti kritickému mysleniu aj odvahe pochybovať o autoritách. Nežná revolúcia v školstve nás však stále čaká."
Ján Hrubala, sudca Špecializovaného trestného súdu
„ Od roku 1989 na rozdiel od minulosti môžu Slováci čítať, čo chcú, v kinách, televíziách a na internete sledovať, čo chcú a môžu cestovať, kam chcú. Niektorí ani za tých 26 rokov nikde neboli a každého moslima či budhistu v lepšom prípade považujú za ohrozenie našej (ich) kultúrnej identity. Čítajú len časopisy venujúce sa aféram ľudí, ktorých voláme celebrity, a počúvajú taký istý Senzus ako predtým. Iní sa naučili cudzie jazyky, precestovali kus sveta, zarábajú peniaze v úspešných firmách a nemajú problém kritizovať veci okolo seba. Sú i takí, ktorí sa rozhodli rozkrádať aj súkromné vlastníctvo a na základe vlastnej slobodnej vôle fungujú v rôznych mafiánskych či polomafiánskych zoskupeniach. To všetko sú obvyklé reakcie na slobodu a práve vďaka nej sa ja osobne z týchto zmien naďalej teším."
Ivan Trimaj, ústavný právnik, bývalý sudca Ústavného súdu ČSFR
„ Slovensko sa zmenilo výrazne pozitívne. Neznamená to však, že nie je bez nedostatkov, a to aj veľmi vážnych. Niektoré z nich sme prekonali, ako napríklad obdobie mečiarizmu. Niektoré sme neprekonali a ich ťarcha na občanov stále dopadá. Za najväčší neduh súčasnosti považujem nezamestnanosť a chápem tých ľudí, ktorých sa týka. Rovnako aj dôchodcov, ktorí živoria z 250 eur mesačne. Ale okrem týchto dvoch vecí, sa žiadny zo súčasných problémov nedá porovnať s ťarchami, ktoré tu boli pred rokom 1989. Keď si to zoberiete, že bola nesloboda vo vyjadrovaní, nesloboda v konaní, náboženstve, cestovaní, tak tie rozdiely sú natoľko výrazné, že až."
Magdaléna Dobišová, generálna riaditeľka Skanska SK
„ Z môjho pohľadu je úplne zbytočné sa sťažovať, prečo nefunguje to alebo ono a skrývať sa za väčšinu, ktorá je za to zodpovedná – to sme tu už predsa mali a priznajme si, je to vizitka každého jedného z nás. My kreujeme túto spoločnosť, my ideme voliť a vyberáme si tých, ktorí nás budú zastupovať ďalšie štyri roky. V novembri 1989 sme stáli v štartovacích blokoch a 17. november odštartoval náš beh cez prekážky. Sme niekde v polovici trate. Niektoré prekážky sme nezvládli, ale niektoré prekonali s eleganciou a ľahkosťou. Čo je dôležité, na tejto trati nebeží neidentifikovateľná väčšina, na tejto trati beží každý jeden z nás."
Alica Orda Oravcová, viceprezidentka Slovenskej komory daňových poradcov
„ Po novembri ‘89 sme čakali pozitívne zmeny. Ohromila nás možnosť cestovania, nákupov v okolitých štátoch, objavili sme vymoženosti západného štýlu života. Zahraničné korporácie priniesli nové pracovné štandardy a kultúru. Možnosti podnikania posunuli ponuku, Slováci objavili potrebu vzdelávania sa a znalosti jazykov. Eufóriu vystriedalo obdobie vnímania zodpovednosti za seba samého. Viac pracovať a riziko z nezaplatených faktúr či stratenej zákazky. Slováci cítia, že sľuby, či už o raste miezd, alebo o ekonomickom raste, sa zväčša nenaplnili. Negatívom je aj stres, ktorý sa stal súčasťou nášho pracovného života. Ja však vnímam skôr pozitíva. Zmeny nastali aj v oblasti daní, ktoré sa stali komplikovanejšími a menej zrozumiteľnými pre obyčajného človeka, ktorý ich musí zaplatiť."
Miroslav Pollák, občiansky aktivista, bývalý splnomocnenec pre rómsku otázku
„ Nesúhlasím. Chceli sme sa zbaviť komunizmu, demonštrovalo sa za zrušenie vedúcej úlohy KSČ a najmä: chceli sme slobodu. To všetko sa podarilo, to všetko máme. Druhou vecou je, že si s tým nevieme rady a že tolerujeme klamstvá, kradnutie, podplácanie a zneužívanie moci. Sme stále nezrelí a vnútorne neslobodní v slobodnom prostredí. Nevoľnícky mentálny svet väčšiny obyvateľstva je najväčšou prekážkou ďalšieho pokroku. Príkladom je uprednostňovanie sociálnych balíčkov pred dôstojným svojprávnym životom, žobračenky pred vlastnou hrdosťou."
Doc. RNDr. Vladislav Rosa, PhD., matematik, vysokoškolský pedagóg a bývalý hlavný školský inšpektor v dôchodku
„ Prečo sa podľa vás nepodarilo naplniť očakávania z novembra 1989 (platy ako v Rakúsku, Bratislava ako Viedeň s integrovanou dopravou, politická kultúra, fungujúce verejné služby ako na Západe, moderná krajina, moderné školstvo)?
Podľa formulácie otázky ide skôr o očakávania v rovine javov ako v úrovni vzťahov. A práve zanedbanie/podcenenie tejto úrovne (čítaj: nezáujem/neochota/neschopnosť pochopiť, že práve vzťahy sú dominantné pre vytváranie nielen pocitu, ale aj skutočnej kvality akýchkoľvek spoločenských javov) otvorilo veľmi skoro priestor pre účelové vnášanie rôznych prvkov, ktoré sa síce snažili tváriť ako „moderné“, „demokratické“, „aktuálne“, „efektívne“ a pod., ale vo svojej podstate už v zárodku znemožňovali (v lepšom prípade iba deformovali) budovanie zdravých základov na vytváranie podmienok napĺňania spomínaných očakávaní. Konkrétnym príkladom je asymetria v realizácii ekonomických, sociálnych, zdravotných, komunálnych,... reforiem s vytváraním adekvátneho právneho prostredia, ktoré by dokázalo už v zárodku eliminovať nesystémové vstupy/zásahy do fungovania spoločnosti. A keďže takýto stav pretrvával (a, žiaľbohu, pretrváva stále) dostatočne dlho, podarilo sa mu dosiahnuť nadprahovú mieru a stať sa tak niečím, čo sa v spoločnosti vníma ako niečo „normálne“, „prirodzené“. V takomto prostredí sa potom rozmáhajú všetky možne škodlivé prejavy od povrchnosti, neprofesionality v tom najširšom zmysle, brutalizácie konania až po netoleranciu a korupciu. A to na všetkých úrovniach! Očakávať tak normálne (čítaj: ako to poznáme zo zahraničia) fungovanie je teda ilúzia.
Iným možným vysvetlením môže byť jednoducho to, že prví reprezentanti uskutočňovania očakávaných zmien – premeny „socializmu“ na „kapitalizmus“ – podcenili dôležitosť zaužívaného vnímania týchto pojmov vo verejnosti. Socializmus sa aj na tej najjednoduchšej úrovni vnímal ako sociálny systém (t. j. niečo, čo v sebe obsahuje aj dimenzie etiky, morálky, aj keď ideologicky deformovanej), kapitalizmus bol vo verejnom ponímaní interpretovaný viac-menej výlučne iba ako ekonomický systém, t. j. niečo, kde je z hľadiska morálky - a teda v dôsledku aj práva – dovolené takmer všetko. Absentovala snaha a ochota demaskovať toto zaužívané vnímanie, vytrvalo a zrozumiteľne vysvetľovať prednosti, ale aj nedostatky demokracie a tak kultivovať spoločnosť. Iba poukazovanie na prijímanie medzinárodných konvencií, deklarácií , dohôd sa tak stávalo miestami až kontraproduktívne. Príkladom môže byť interpretácia jedného z najfrekventovanejších pojmov z týchto medzinárodných dokumentov, pojmu „právo“. U nás (na rozdiel od vnímania „mám právo = som kompetentný a nesiem zodpovednosť“) sa veľmi skoro toto slovo vnímalo a vníma ako synonymum výrazu „nárok“ a nikto sa nepokúsil tento omyl napraviť, čo viedlo k dôsledkom opísaným v závere predchádzajúceho odseku.
Na druhej strane možno k odpovedi pristúpiť aj z opačného konca – vnímať očakávania ako výzvy, ako niečo, čo by sme (na rozdiel od novembra 1989, ktorý bol jednoducho darom) chceli usilovnou a vytrvalou aktivitou ako spoločnosť dosiahnuť. A tu je to už jednoduchšie, aj keď nie ľahšie. Ak napríklad moderné školstvo vnímame ako proces, a nie stav, úprimne treba priznať nielen A, ale aj B. Teda, že mnohé veci potrebné na vybudovanie moderného školstva sme už stihli vykonať, ale mnohé nám ešte chýba. A tiež uviesť, že v súčasnej spoločenskej atmosfére, keď sa problematika vzdelávania v spoločenskom vnímaní takmer úplne redukuje na otázku miezd pedagógov, množstvo toho, čo nám chýba, veľmi rýchlo narastá a najmenej rovnako rýchlo rastie aj náročnosť odstraňovania týchto restov. Konkretizácia, porovnávanie čoho je viac, či aké sú reálne východiská, je však na dlhšiu debatu. Faktom však ostáva, že kým v prvých úvahách o potrebných zmenách v školstve sa ako samozrejmosť bralo, že naše školstvo nie je zlé, ale v nových podmienkach potrebujeme vybudovať školstvo iné, dnes treba vychádzať zo skutočnosti, že naše školstvo je už skutočne zlé."
Laco Oravec, programový riaditeľ Nadácie Milana Šimečku
„ Každému občanovi sa očakávania naplnili do inej miery. Porevolučný vývoj je viac-menej podobný pre všetky krajiny, ktoré si prešli takouto systémovou zmenou. Kvalita demokracie aj kvalita spoločnosti sa nezrodí zo dňa na deň a treba ju budovať dlhodobo. Myslím si, že po 26 rokoch sme presne tam, kde sme sa mohli a mali dostať. Na viac ešte nemáme."
Vlak nežnej revolúcie - mimoriadny študentský vlak vypravili 6. decembra 1989 z Bratislavy cez Žilinu do Košíc. Viezlo sa v ňom asi 1000 vysokoškolákov, členovia Radošinského naivného divadla, herci a pod. Postupne vo väčších mestách vystupovali asi 20 - členné skupinky, ktoré sa zúčastnili na miestnych mítingoch. V Bratislave 6. decembra 1989. (zdroj: TASR - Alexander Buzinkay)
Ľudovít Urban, architekt
„ Procesy riadia slabo platení a tým aj podplatní úradníci, ktorých zodpovednosť sa končí krátením platu na niekoľko mesiacov, nanajvýš stratou pôvodnej pozície a pokračovaním úradníckej misie na inom mieste. Je to zdroj korupcie a koncentrácie sily a bohatstva čoraz menšieho okruhu ľudí. Pôvodne bežné záležitosti sa stali čoraz zložitejšími. Úspech pri prekonávaní umelo kladených prekážok sa nedá zabezpečiť racionálnymi argumentmi. Čoraz viac rozhodujú vzťahy, pred novembrom sa tomu hovorilo riešenie po straníckej linke.
Verejné prostriedky sa strácajú v kauzách nepostihnuteľných mocných namiesto toho, aby sme ich mohli mať k dispozícii pre vzdelanie, vedu, zdravie a kultúru. Od roku 1992, keď sa objavila prvá kauza s cukrom (nik si už pomaly ani nepamätá), sa proti nikomu nevyvodili žiadne dôsledky z akejkoľvek ekonomickej ani politickej kauzy.
Spoločnosť sa zaoberá iba tým, čím ju kŕmia médiá vedome alebo nevedome riadené aktuálnymi politickými a ekonomickými lídrami. Podmienky pre obyčajných ľudí sa plynulo zhoršujú postupne iba do tej miery, aby to nevyvolalo vážny odpor alebo kolaps. Pripomína to postupné regulované uťahovanie slobôd po invázii v roku 1968, keď sme sa stiahli dovnútra a rezignovali, až kým neprišiel november 1989. Napriek tomu, ani chvíľku nepochybujem, či zmena v roku 1989 bola pre nás prínosom. Všetko je v našich rukách a závisí iba od nás."
Juraj Smatana, učiteľ a aktivista
„ Asi najväčším úspechom novembra 1989 je to, že tie najdôležitejšie dosiahnuté zmeny už považujeme za úplne samozrejmé: odstránenie totalitného systému bez krvipreliatia, vymanenie sa zo sovietskej sféry vplyvu a začlenenie sa späť do euroatlantického spoločenstva bez vojny. To, že očakávania rýchleho dosiahnutia napríklad rakúskej životnej úrovne sa ukázali naivnými, má dve základné príčiny: podcenenie hĺbky traumy, ktorú tu totalitný systém zanechal vo všetkých oblastiach, a „nedostatok Rakúšanov". Podcenili sme a stále podceňujeme potrebu systematickej výchovy slobodných a angažovaných občanov demokratického štátu, mesta, obce."
Mária Orgonášová, čestná prezidentka Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov Slovenska
„ Pre inklúziu ľudí so zdravotným postihnutím sa síce vytvárajú lepšie podmienky, najmä vďaka požiadavkám medzinárodných dokumentov, ale za 25 rokov sa mohlo urobiť oveľa viac. Balík peňazí, ktorý by mal slúžiť nám všetkým, sa dostatočne nenapĺňa a používa sa na iné účely. Je tu korupcia, neplatia sa dane a odvody. Na druhej strane ľudia s ŤZP síce môžu dostať príspevky na kompenzácie, ale majú ostro sledované príjmy. Dokonca by mali priznávať aj dary. Majú problémy pri vzdelávaní, zamestnávaní a pri obmedzeniach v mobilite sa stretávajú s fyzickými bariérami na každom kroku. Pozitívom je, že vďaka eurofondom sa vynovuje vozový park a vo verejnej doprave je viac nízkopodlažných autobusov a električiek."
Ivan Kamenec, historik
„ Pri žiadnom politickom alebo štátnom prevrate sa nenaplnia všetky ideály. Tak to platilo aj v minulosti, v rokoch 1918, 1939, 1945, 1948 alebo 1968. Dôvodom je, že politické elity tie ideály devalvovali a spoločnosť ich nedokázala rozvinúť a viac z nich vyťažiť. Základný cieľ 17. novembra - povaliť totalitný režim - sa však podarilo splniť. Hoci niektorí ľudia môžu byť vývojom v krajine sklamaní, Slovensko sa zmenilo k lepšiemu."
Stanislav Boledovič (38), zakladateľ projektu Teach for Slovakia
„ Vôbec sme nepochopili, že keď sme si vyštrngali moc rozhodovať o tejto krajine, tak sa o ňu teraz musíme starať. Naivne sme si mysleli, že stačí platiť dane a ísť raz za štyri roky voliť a o zvyšok sa „niekto“ postará. No nepostará. Už netreba frflať na politikov, ale do politiky ísť. Už netreba hovoriť, čo „treba“ robiť, ale niečo pre zlepšenie urobiť. Naši predkovia ohrozovali svoje životy, aby sme mohli žiť v mieri a slobode. Čo sme ochotní pre riešenie problémov Slovenska dnes urobiť my?"
Michal Handzuš, hokejista, líder skupiny reprezentantov, ktorí bojujú za demokratizáciu pomerov v hokejovom zväze
„ Myslím si, že očakávania možno neboli úplne realistické. Štyridsať rokov tu bola nejaká kultúra a zmeniť ju za pár rokov je veľmi ťažké. Aj západné krajiny sa vyvíjali určitým tempom, tiež to nebolo rýchle. Druhá vec je, že sme možno ešte neboli pripravení vládnuť si sami. K moci sa dostalo veľa ľudí, ktorí na to nie sú pripravení, nerobia to pre ľudí, ale pre seba. To je jeden z veľkých problémov. Na Slovensku je veľmi veľa ľudí, ktorí myslia na seba. Nie je to vždy zlé, ale keď sa človek dostane k moci, do vrcholných pozícií, mal by myslieť aj na druhých. Myslím, že je dôležité, aby ľudia, ktorí sa vrátia z cudziny, nastavovali kultúru, na ktorú si v zahraničí zvykli. To je aj moja predstava. Ani na Západe nie je všetko ideálne, ale kultúra je tam nejako nastavená. Je dôležité ozvať sa, keď je niečo nie je v poriadku. Nahlas, alebo potichu, keď sa ide voliť. Keď každý začne od seba a bude myslieť aj v širších súvislostiach, veľa vecí sa dá pomaly meniť. A ja vidím, že krajina sa mení. Ale stále máme ďaleko k tomu, aby sme boli spokojní."
Ján Zachara, bývalý boxer, olympijský víťaz z roku 1952
„ Ja to chápem takto - zámery sú často pekné, len to realizácia v skutočnosti prejde na inú koľaj. Záväzkov zhora k ľuďom dole je nesmierne veľa, ale veľmi málo z nich sa uskutočňuje. A to, čo sa uskutoční, je viac-menej na prospech tých, ktorým to ani nepatrí. Čestnosť by sa mala stať skutočnou hodnotou u tých ľudí, ktorí o veciach rozhodujú. Pred voľbami sú krásne ciele vo všetkom, ale po voľbách to vyzerá ako pred nimi. Ja už ťažko môžem hovoriť o nejakých perspektívach, v mojom veku sa splnenia tých sľubov asi ani nedožijem."
Alfons Juck, manažér atletických hviezd i mítingu Zlatá tretra v Ostrave
„ Mentalitu len tak ľahko nezmeníte. Pritom Slováci sú srdeční a priateľskí, tvrdia o nás cudzinci. Chce to ďalšie a ďalšie generácie, ktoré viac cestujú, viac sa dorozumejú, ktoré majú iné priority. Ak teda uvažujeme smerom k naplneniu očakávaní. Na druhej strane si myslím, že viaceré očakávania sa podarilo naplniť a ani smerom k západným krajinám situácia v mnohých veciach spomínaných v otázke nie je úplne ideálna. Slovensko sú občania, nie je to nikto iný. Aké si ho vytvoríme, také ho máme. Tí, čo pracujú s občanmi, tí, čo volia a podobne. Málo sa vieme tešiť z úspechu iného, ale aj to už generácia dnešných mladých ľudí vníma inak. Priateľskejšie prostredie sa začína v srdci každého z nás. Zhrnul by som to do optimistického pohľadu, každý sám vnútri cíti a vie, kam sa posúvať ďalej. Ale je pravda, že bez novembra by sme sa posúvali pomalšie, ak vôbec."
Timotej Zuzula, lyžiarsky tréner, otec slalomárky Veroniky Velez Zuzulovej
"Slovensko nemalo nikdy svojho kráľa."
Beata
Balogová
