Ivan Rác pôsobí ako odborný asistent Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Venuje sa najmä problematike násilia páchaného na ženách. Je autorom vedeckých článkov a vedeckej monografie. Aktuálne je hlavným riešiteľom projektu VEGA Násilie páchané na rómskych ženách v partnerských vzťahoch. Podľa jeho slov je žena vystavená násiliu zo strany muža veľmi silnou osobnosťou, ktorá si musí tvoriť vlastné stratégie prežitia.
Ako sa rómsky muž dostane k výskumu postavenia rómskej ženy?
Na prelome rokov 2009 a 2010 som realizoval výskum v ženskej väznici v Nitre, ktorý mi doslova zmenil život. Stretol som sa so ženami, ktoré boli vystavené v rodine zo strany svojho partnera dlhodobému a kombinovanému násiliu. Na tento trestný čin bezprostredne reagovali rovnako trestným činom, ktorý nasmerovali práve na tyrana. Pokúsili sa vymaniť z bludného kruhu násilia tým, že sa stali páchateľkami. Zamýšľam sa nad tým, čo všetko sme my ako spoločnosť urobili nesprávne, keď sme nepočuli a nevnímali hlas týchto žien volajúci o pomoc. Namiesto toho sme ich odsúdili na dvojnásobné väzenie.
Stretla som sa s názorom, že násilie na ženách je v rómskych komunitách súčasťou tradície.
Nepoznám spoločenstvo, kde by bolo násilie, ktoré je páchané na ženách, súčasťou tradície. Násilie je najzávažnejší prejav porušovania ľudských práv žien a v tomto prípade je skôr dôsledkom nerovnoprávneho postavenia muža a ženy v rodine, komunite a spoločnosti.
Je skutočne postavenie rómskej ženy v komunite nerovnoprávne?
Domnievam sa, že násilie je výsledkom nerovnoprávnosti bez ohľadu na etnickú, či národnostnú príslušnosť žien, ktoré sú mu vystavené. Je ale nevyhnutné poznamenať, že Rómovia žijúci na Slovensku nepredstavujú homogénnu skupinu. Je preto logickým predpokladom, že to, čo bolo pre Rómov tradíciou pred storočím, nie je tradíciou v súčasnosti. Pri rozdeľovaní a zabezpečovaní úloh muža a ženy v rodine je to výrazné. Dnes je vo vylúčených rómskych komunitách ešte stále výnimkou ak žena študuje, avšak pre Rómov žijúcich v rozptyle medzi majoritou to nie je prekvapením. Aj o finančné zabezpečenie rodiny u Rómov, ktorí nežijú v segregovaných komunitách sa starajú muž so ženou spoločne.
Aké výsledky ukázal výskum, na ktorom ste sa podieľali?
V rómskych komunitách sú práve ženy v pozícii hlavných živiteliek rodiny. Zabezpečovanie hlavného zdroja príjmov prostredníctvom príspevkov na deti dáva ženám kontrolu nad rodinným rozpočtom. Ale iba v prípadoch, že majú možnosť rozhodovať o tom, na čo sa tento rozpočet minie. Domnievam sa však, že ten „patriarchálny ideál“ je naďalej presadzovaný v socializácii detí, keďže s chlapcami sa narába s väčším rešpektom ako s dievčatami. A stále platí, že je nesprávne akékoľvek generalizovanie. Niečo iné platí u Valašských Rómov, niečo iné u Rumungrov, niečo iné u Rómov žijúcich v rozptyle medzi majoritou a významne odlišné u Rómov žijúcich v segregovaných komunitách.
Čo sa zmenilo v rómskej rodine za posledných 25 rokov?
Zmenila sa celá slovenská spoločnosť, nielen život v rómskych rodinách. Môžeme hovoriť o pokroku v rôznych oblastiach, máme možnosti vzdelávať sa a pracovať v ktorejkoľvek krajine, už nemusíme slobodne len myslieť, ale môžeme slobodne aj hovoriť a žiť. Zmena, ktorú priniesla demokracia, má však aj odvrátenú stranu mince. Veľmi veľa Rómov a Rómiek stratilo prácu, v plnej nahote sa odhalila chudoba v segregovaných komunitách, ktorých počet neustále narastá. To, čo ale považujem za najdôležitejšie, a tým nechcem znevažovať všetko ostatné je, že ženy môžu otvorene hovoriť o násilí, ktoré zažívajú. Pretože režim pred rokom 1989 utláčal fenomén násilia na ženách do intimity rodinného prostredia a násilie bolo iba súkromnou vecou partnerov, nie trestným činom.
Je možné zhrnúť špecifiká postavenia rómskej ženy v súčasnosti?
Očakávaným ideálom je žena, ktorá sa dokáže postarať o deti, manžela a domácnosť a žije svoj život podľa rómskych zákonov, čo okrem iného znamená, že je poslušná a verná svojmu mužovi a tým mu prejavuje úctu. Je ale rozdielne postavenie valašskej Rómky, kde skutočne prežíva tradicionalistický, patriarchálny prístup k role muža a ženy v rodine a postavenie tzv. rumungro Rómky, kde sa tento prístup z časti eliminoval. O rovnoprávnom postavení mužov a žien nemožno v tejto subetnickej skupine Rómov hovoriť. Boli by porušené základné princípy fungovania ich komunity
V čom je iná situácia vo vylúčených lokalitách?
V komunite a ani mimo nej neexistuje forma pomoci, ktorá by pomohla ženám vymaniť sa z násilníckeho vzťahu. S tým súvisí aj vnímanie násilia, resp. hranica tolerancie na násilie. Žena nemusí sama na sebe identifikovať násilie, ak ju fyzicky alebo verbálne napadne partner, no na druhej strane môže pociťovať, že to, čo sa jej deje, nie je v poriadku.
Prečo ženy v komunitách nevedia násilie identifikovať?
Súvisí to s izoláciou komunity a nízkou dostupnosťou informácií o násilí, teda nevedomosťou o násilí a jeho prejavoch, prípadne riešení násilia. Ak žena vie, že to, čo sa jej deje, nie je v poriadku a chce riešiť svoju situáciu, nemusí sa dovolať pomoci práve z dôvodu izolácie komunity a teda zotrváva vo vzťahu a v komunite naďalej. Pre odsúvanie riešenia situácie násilia v rómskych komunitách sa práve väčšinová spoločnosť pozerá na tento problém ako na niečo, čo je v rámci rómskej komunity normálne, čo je pre nich typické a bežné. Takéto mýty a stereotypy o kultúre a živote rómskej komunity vedú k zľahčovaniu násilia, ktorého sa muž môže dopúšťať na žene. Majoritná spoločnosť si tak môže jednoducho ospravedlňovať svoju nečinnosť práve odvolávaním sa na kultúru a zvyky rómskej komunity, do ktorej nemôžu, resp. nechcú zasahovať.
