Dokáže sa uživiť písaním – slovenskými bestsellermi sa to vraj dá. Tvrdí, že v každom malom meste, kde je obrovský nedostatok pracovných príležitostí, sa vytvorí jeden krstný otec a chobotnica, ktorá má kontrolu nad všetkými zdrojmi. Zrejme aj preto mali jeho mafiánske romány čitateľský úspech. Jozef Karika.
Na vašej webovej stránke píšete, že vaši čitatelia chcú, aby ste písali inak ako V tieni mafie, aby ste písali rovnako ako V tieni mafie, aby ste boli originálny, aby ste neexperimentovali... Čo vy čakáte od vášho čitateľa?
„Otvorenosť a určitú vôľu prispôsobiť sa a prijať to, čo prichádza v texte, trochu sa naň naladiť a nemať predsudky. Cením si každého čitateľa, ale najviac tých, ktorí nemajú vopred presný mentálny obraz toho, čo mám písať a čo má byť v knihe, aby boli spokojní, ale nechajú sa trošku viesť aj textom. Ako autor chcem zaujať rôzne mozgové okruhy čitateľov. A, samozrejme, čakám aj istú mieru informovanosti, lebo ani ten najlepšie vystavaný príbeh nepadne na úrodnú pôdu v prípade, že čitateľ je tabula rasa.“
Bývalá literárna kritika akoby ani nejestvovala, ale sú predsa aj fundovanejší čitatelia. Nezvažujete po ich reakciách, či by ste niečo nenapísali inak?
„Musím povedať, že ma prekvapila prevažne pozitívna recenzia románu V tieni mafie v Romboide. Páni ako Halvoník alebo Matejov majú v týchto sférach vysoký status a vyjadrujú sa na adresu mojich kníh pomerne kladne. Nemám pocit, že by sa názory radových čitateľov príkro rozchádzali s názormi literárnej kritiky, ale zároveň musím povedať, že sa tým vedome neriadim. Ak začne autor prispôsobovať svoje písanie chutiam širokého publika alebo literárnej kritiky, znamená to jeho koniec. Písanie nie je o tom, že vstupujete do sveta čitateľa alebo literárnej kritiky, ale naopak, ponúkate im niečo zo seba a to sa buď páči, alebo nie. Dobré sú obe možnosti, jedna z nich trochu menej. Napríklad z mojich prvých kníh, experimentálnejších, ktorých náklad tisíc kusov sa predával niekoľko rokov, mám rovnaký pocit. Ak teraz píšem pre masovejší záujem, tento stav nemusí trvať celú dekádu, ale viem si predstaviť, že budem opäť písaním oslovovať napríklad päťsto ľudí. Také písanie by ma neuživilo, ale bol by som ako autor rovnako spokojný.“
Písanie bestsellerov vás uživí? Nepíšete síce málo, ale pokryje písanie vaše životné náklady?
„Posledných päť rokov žijem iba z písania. Ak však chcete písať na istej úrovni a v určitom tempe, nie je to ‚len‘ písanie. Ak si ročné príjmy rozpočítam na mesiace, je to niekoľkonásobok stabilného platu v samospráve či priemerného platu v tejto krajine. Nesťažujem si.“
Predtým ste pôsobili ako televízny redaktor, historik, vedúci marketingového a grantového oddelenia v samospráve, hovorca mesta – do akej miery vás tieto zamestnania ovplyvnili pri písaní?
„Ovplyvnilo ma to na niekoľkých úrovniach. Jednak som mal šťastie, že som prichádzal do styku s kadekým od upratovačiek až po riaditeľov či primátorov. Pre autora je dôležité prísť do styku s čo najväčším množstvom typov ľudí a zamestnaní a situácií. Druhou stránkou je, že sa to dialo v malom meste, a keď je človek dostatočne vnímavý, môže porozumieť Slovensku aj trošku lepšie ako z Bratislavy.“
Máte na mysli – vzhľadom na romány, aké píšete –, že línie a schémy moci a vzťahy sú zjavnejšie ako vo „veľkomeste“?
„Myslím si, že sú zjavnejšie a aj trochu iné. Jednoducho život v malých mestách a regiónoch akoby fungoval podľa trochu iných rovníc ako v Bratislave.“
Mne sa zasa zdá, že prejavy moci sú porovnateľné kdekoľvek strčíte prstom na území Slovenska.
