FOTO SME – Tibor Somogyi, archív A. A.
Attila Ambrus vyzerá na prvý pohľad ako sympatický chlapík a žoviálny rozprávač. Ochotne sa podelí o svoj výnimočný životný príbeh, hoci ho porozprával už tisíckrát. Priateľom, novinárom, spisovateľom, filmárom. „Snažím sa žiť ako sivá myš,“ hovorí o prítomnosti 49-ročný Ambrus. V novembri zavítal do Bratislavy, aby slovenskému publiku predstavil knihu, ktorej je hlavným hrdinom.
Prítomnosť však zaujíma málokoho. Ambrus je pozoruhodný najmä pre svoju minulosť. Najhorší brankár maďarskej hokejovej ligy sa roky živil ako bankový lupič. A robil to s takým šarmom, že ho milovala celá krajina.
Ušiel ako James Bond
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Attila Ambrus pochádza z Drakulovho kraja - Transylvánie. Narodil sa v mestečku Miercurea Ciuc (po maďarsky Csíkszereda), len pár týždňov predtým, ako sa rumunským prezidentom stal Nicolae Ceaušescu.
Ambrus nemal šťastné detstvo ani mladosť. Matka ho opustila, keď mal jeden a pol roka, a ani otec nejavil oňho veľký záujem, takže v dedinke Fitód vyrastal s tetou a ujom. V sedemnástich sa navyše zaplietol do krádeže hudobných nástrojov a dva roky strávil v nápravno-výchovnom ústave pre mladistvých. Nasledovali ďalšie mesiace ponižovania v rumunskej armáde.
Kým diktátor Ceaušescu si v Bukurešti nechal stavať nákladné paláce, obyvateľstvo živorilo. Na poriadok dohliadala všemocná tajná polícia Securitate s rozvetvenou sieťou agentov. Attila, člen utláčanej maďarskej menšiny s podmienkou na krku, nemal v tomto režime žiadnu perspektívu. S nádejou preto hľadel na západ.
V roku 1988 mizli v kukuričných poliach na rumunsko-maďarskej hranici denne desiatky ľudí. Ambrus si však zvolil útek v bondovskom štýle. Do Maďarska zamieril, držiac sa podvozka nákladného vlaku. „Mnohí mi neverili, že som to dokázal, ale môžem vám to odprisahať. V tej chvíli som to považoval za jediné možné riešenie. A bol som ešte v dobrej kondícii,“ pousmeje sa Attila popod typické čierne fúzy. V stredu 12. októbra 1988 sa ocitol na budapeštianskej železničnej stanici Keleti a začal sa preňho nový život.
Do hlavy mu strieľali puky
Rozbiehal sa pomaly. Spočiatku býval v policajnej ubytovni, kde ho mali z imigračného úradu na očiach, a pracoval v sklárňach ako pomocný elektrikár za minimálnu mzdu, príležitostne kopal hroby. Opäť čelil podceňovaniu. „V Rumunsku som bol pre mnohých bozgor, teda človek bez domova, v Maďarsku zasa smradľavý Rumun.“
