Pochádza z Veľkých Kapušian na juhu východného Slovenska. Hoci sa narodil na Slovensku, vyrastal v maďarskom v meste Sátoraljaújhely. Neovládal slovenský ani rómsky jazyk. „Sme jednoduchá rómska rodina. Nežili sme však nejako extra rómskou kultúrou. Hodnoty, tradície a zvyky sme nepoužívali, rovnako to bolo aj s rómskym jazykom,“ hovorí mladý muž, ktorý šiel za svojimi snami. Dnes pomáha slovenským Rómom od predškolskej prípravy až po vysokoškolské štúdium v Rómskom vzdelávacom fonde. S Viktorom Teru sa zhováral Roman Čonka.
Prečo sa v rómskej rodine nepoužíval rómsky jazyk? Skúmal si to?
Zaujímal som sa o to v čase, keď som sa prvýkrát začal venovať rómskej téme. Pracoval som v meste ako sociálny pracovník a mal som rozbehnutý aj projekt s rómskymi seniormi. Bol to Klub starých Rómov, ktorý sme v meste založili s pomocou neziskovej organizácie ETP Slovensko. Stretával som sa s nimi a zaujímalo ma, odkiaľ sú, odkiaľ pochádzajú. Zaujímal som sa aj o históriu nášho rodu. Zistil som, že môj pradedo pochádza z obce Semjén v Maďarskej republike. Dozvedel som sa tiež, aká bola jeho cesta na Slovensko. Priviedol ho gróf z obce Príbeník. Vtedy som zistil, že moji prarodičia žili typickým maďarským spôsobom života. Nikdy nežili ako Rómovia, aj keď nimi boli. Žiadne tradície sa neprenášali. Akurát to, že to bola muzikantská rodina. Môj pradedo bol primáš a jeho otec tiež. Hrali maďarské piesne. Rómske tiež, ale doma. Bola to síce rómska kapela a ľudia ich aj tak brali, no nehrali rómske piesne na verejnosti.
Prečo to bolo tak?
Myslím si, že tak sa to tradovalo už v predošlých generáciách. Možno je to už do čias Márie Terézie. Vtedy boli za svoje rómstvo trestaní, nemohli hovoriť rómsky, žiť rómskym životom, tak sa prispôsobili obrazu vtedajšej majority. Aj v našej rodine som vnímal akúsi poruchu identity. Žili sme ako rómska rodina, ale veľmi sme sa tým, nieže nechválili, ale identitu sme neriešili. Keď sme boli doma, v uzavretej rodine, tak sme rómstvo preberali. Mama mi vždy hovorila, že sme Rómovia, a tým pádom musíme dvakrát viac na sebe pracovať, aby sme niečo dokázali. Možno aj tieto jej slová boli pre mňa v živote motiváciou, že som nechcel byť priemerný, ale vždy lepší ako ostatní.
Žili ste tým, že musíte ukázať spoločnosti dvakrát viac ako ostatní? Ako sa žije Rómom v Maďarsku?
Tak isto ako na Slovensku. Veľké rozdiely som nikdy nevnímal. Ani v meste Sátoraljaújhely, kde som prežil detstvo, sa rómsky jazyk veľmi nepoužíva. Rovnako ani v obciach pri Veľkých Kapušanoch. Zaujímavé je však to, že len pár kilometrov od nás, v obci Pavlovce nad Uhom, sa rómsky jazyk používa. Pre mňa bola rómčina ako cudzí jazyk. Na začiatku som to vnímal tak - načo mi je rómsky jazyk? Žijem v maďarskej lokalite, s kým by som komunikoval rómsky? Ale čím ďalej, tým viac som cítil, že mi to chýba. Ťažko sa vysporiadavam s tým, že som Róm a neviem rómsky. Takže som sa začal aktívne učiť a už mi to ide celkom dobre.
Rómčinu sa učíš ako cudzí jazyk.
Áno. Absencia nášho jazyka nebola typická len pre moju rodinu, ale bolo to rozšírené. Maďarskí Rómovia žijúci kdekoľvek, či už v Maďarsku alebo na Slovensku, využívajú to, že keď nemusia byť Rómami, tak nimi nie sú. Mňa to urážalo už v detstve. Asi v treťom ročníku na gymnáziu som sa prvýkrát verejne prihlásil k svojej národnosti, keď sa učitelia pýtali, kto v triede je Róm. Dovtedy som sa k tomu nepriznával.
Čo ťa zlomilo k rómstvu?
Môj strýko v Maďarsku sa stal poslancom národnej rady a bol zástupcom ministra Aladára Horvátha. Keď som bol u neho, prvýkrát v živote som videl literatúru o Rómoch. Romistika, romológia, rómsky jazyk. Začal som to čítať a veľmi ma to zaujalo. Zrazu to vo mne prebudilo identitu. Aha, to som ja. Predtým som sa ťažko vysporadúval s tým, kam patrím. Či k Maďarom, Slovákom alebo k Rómom. Stretnutie s mojím strýkom bolo zlomovým bodom, kedy som si uvedomil, že nie je zlé byť Rómom. On bol mojím hlavným motivátorom.
Vrátim sa k rodine. Skús ju predstaviť.
Sme jednoduchá rodina. Odkedy si pamätám, môj otec je zamestnaný na železnici ako vedúci posunu. Mama tiež pracovala, no väčšinou bola v domácnosti. Otec má učňovské vzdelanie, mama len základné. Mám ešte troch bratov. Som jediný v širšej rodine, ktorý získal vysokoškolské vzdelanie. Bratov štúdium nezaujímalo, no majú ukončené stredoškolské vzdelanie. Teraz sa snažím motivovať najmladšieho brata, ktorý sa venuje hudbe.
O vzdelávaní
Študoval si na gymnáziu. Prečo práve táto škola?
Je to veľmi pekný príbeh, ktorý rád spomínam. Keď som ešte ako dieťa bol v kočiari, pri prechádzkach sa mama vždy pristavila pri gymnáziu a hovorila, že raz tam bude jej syn študovať. Moja mama mala sen ako Martin Luther King. Nemala ani šajnu o tom, čo je to gymnázium, nevedela, že po ukončení školy dostanem maturitné vysvedčenie a nebudem mať v rukách žiadnu profesiu. V tom malom meste ale videla, že syn inžiniera, dcéra lekára, deti z bohatých rodín študujú na gymnáziu. Považovala to za najlepšiu školu na svete. Stále sa chválila tým, že jej syn študuje na gymnáziu. Bola na to hrdá.
Ako to vnímalo okolie?
V meste sme boli len dvaja Rómovia gymnazisti. Všímal som si, ako na mňa ľudia pozerajú, že Róm vchádza a vychádza z gymnázia. Zaujímavé na tom príbehu je, že mama chápe, čo som vyštudoval, aj keď som na vysokej škole skončil sociálnu prácu, čo jej nehovorí nič konkrétne. No môj otec sa ma stále pýta, kedy budem inžinier. Vysvetľujem mu, že inžinierom nebudem. Tým, že dlhé roky pracuje na železnici a vidí svojich šéfov, ktorí majú pred menom Ing., pre neho je tento titul najlepším a najväčším.
Potreboval si nejakú pomoc, keď si študoval na gymnáziu?
Spomínam si na obdobie, keď sme prišli bývať na Slovensko. Boli sme chudobná rodina, žili sme od výplaty k výplate. Boli aj ťažké obdobia a mama začala hľadať nejakú podporu. Chodila na mestský úrad, na odbor školstva a pýtala sa, či niekto nepodporuje rómskych študentov. Buď vtedy ešte také programy neboli, alebo ani na mestskom úrade o takej možnosti nevedeli. Na gymnáziu raz učiteľka angličtiny povedala, že je taká možnosť pre Rómov, ísť študovať do zahraničia. Spomínam si, že to bola Sorosova nadácia. Jedinou podmienkou bola znalosť rómskeho jazyka. Hanbím sa za to, ale zareagoval som negatívne. Cítil som sa ponížený, že mi niekto ponúkol niečo špeciálne pre Rómov. Učiteľka bola z mojej reakcie prekvapená a nechápala to. Nevedel som rómsky a ani som nechcel vedieť.
Hovoriť rómsky nebolo trendom?
V rodine a v širšom okolí bol ten, kto hovoril rómsky, považovaný za degeša. Vtedy ešte nebol rómsky jazyk v televízii v takej podobe, v akej je dnes. Počul som len jazyk v mojom okolí, ktorý znel strašne. Stále si pamätám prekvapenú tvár učiteľky, keď som jej ponuku rázne odmietol. Premýšľal som, prečo bola prekvapená.
O zamestnaní a projektovom živote
Kedy si aktívne vstúpil do rómskej témy? Bolo to hneď po ukončení gymnázia?
Po ukončení gymnázia som sa nevedel rozhodnúť, čo mám robiť. Dostal som ponuku pracovať v Anglicku, kde som bol asi štyri mesiace. Neskôr mi dal strýko z Maďarska prácu v autobazáre. Čiže som sa tam presťahoval. Mal som však kopec voľného času. Bolo tam veľmi veľa kníh o Rómoch. Tak som začal čítať. Strýko ma dostal aj na univerzitu v meste Pécs, kde som mal študovať romológiu. Štúdium som začal, ale prerušil som ho. Po roku som sa vrátil na Slovensko. So strýkom sme však boli v kontakte. Vždy mi hovoril, že mám ísť za primátorom, aby sme založili nejakú organizáciu, občianske združenie. Mne to znelo ako niečo na veľmi vysokej úrovni. Bál som sa do toho ísť. Strýko ma naučil, ako správne komunikovať, ako vystupovať na verejnosti, pri jednaniach.
Nabral si odvahu ísť za primátorom?
Áno. Mal som síce len 22 rokov, ale svojím vystupovaním som sa mu zapáčil. Po nejakom čase mesto zorganizovalo stretnutie Rómov a mojou úlohou bolo zvolať ich zástupcov. Išlo o Rómov z Maďarska a Slovenska, ktorí si mali vymeniť skúsenosti. Ja som len tlmočil. Pozoroval som, že ľudia sa nevedeli zapájať do debaty. Tak som sa postavil a začal som hovoriť. Všetci sa na mňa pozerali.
Aké bolo prvé zamestnanie?
Začal som pracovať pre Slovenský červený kríž ako komunitný konzultant. Mal som na starosti obce okolo Veľkých Kapušian, mojou úlohou bolo aktivizovať a zakladať organizácie, komunikovať s lídrami, samosprávami... Vo Veľkých Kapušanoch sme v roku 2008 otvorili prvé komunitné centrum. Následne som sa zamestnal rovno na mestskom úrade ako komunitný sociálny pracovník. Začal som sa zapájať do všetkých možných aktivít.
Niekedy sa hnevám na svojich známych a kolegov, ktorí hovoria slovensky aj rómsky, že sa nezapájali do aktivít tak, ako ja. A pritom som nevedel povedať jednu súvislú vetu po slovensky. Začal som čítať projekt a nerozumel som, lebo som nevedel po slovensky. Keď som dostal rôzne pozvánky na tréningy a workshopy do Bratislavy, všade som šiel, zapájal sa. Mojou výhodou bolo to, že som bol aktívny, chcel som svoju tvár ukázať všade. Aj vďaka tomu som získal zamestnanie, kontakty. Vždy sa snažím vytvoriť si dobré meno.
Prechádzal si projektovými zamestnaniami.
Stále mám hlavné zamestnanie cez projekt. Či už to bol komunitný pracovník, terénny sociálny pracovník, ale aj terajšia pozícia. A popri hlavnej práci som pracoval ešte aj pre ďalšie mimovládne organizácie.
Aké boli vedľajšie aktivity?
Po pracovnej dobe sociálneho pracovníka sa moja kancelária zmenila na Klub starých Rómov. Boli tam Rómovia, ktorí sa narodili pred rokom 1945. Robili sme spolu rôzne podujatia. Niekedy sme šili, maľovali, spievali.
Stále sa hovorí, že pracovať treba hlavne s deťmi. Ja si to však nemyslím. Keď sa bude pracovať s celou rodinou, tak môže prísť zmena. Vieme dobre, aké má v rodine postavenie starý rodič, je to autorita. Ráno som pracoval s deťmi v škole, rodičom som robil osvetu a poobede som sa venoval seniorom. Tvorili sa hodnoty. Keď išli domov z klubu, tak poznatky, ktoré sa dozvedeli napríklad o rómskej histórii, zdieľali potom vo svojich rodinách. Vo Veľkých Kapušanoch sa takto začalo zvyšovať aj rómske povedomie, identita. Keď niekto z klubu zomrel, prišli na pohreb všetci. Nie preto, že boli z Kapušian, ale preto, že ten klub ich združoval a viedol k súdržnosti.
Žiješ projektovým životom. Podobne žije viacero nielen mladých Rómov. Vďaka projektom majú prácu. Čo môžu tieto projekty a rôzne školenia ľuďom dať a vziať?
Rôzne školenia a tréningy mi vzali voľný čas. Ale neľutujem to. Tieto aktivity mi dali hromadu informácií, po ktorých som mal obrovský hlad. Naraz som robil veľa aktivít. Bol som hrdý na to, že v regióne, kde je obrovská miera nezamestnanosti, som mal naraz tri práce.
Ak by si sa nevenoval rómskej téme a projektom, bolo by komplikovanejšie uplatniť sa?
Bol som mladý, slobodný a v troch prácach som si mohol zarobiť. Hlavnou motiváciou však bolo naberanie skúseností a informácií. Chcel som všetko vedieť. Ku každej téme, ktorá spadá pod rómsku problematiku, sa chcem vedieť odborne vyjadriť. Na nič iné som nemal čas, len na prácu. Práca v tejto téme je stále mojím životným cieľom.
Je to dobré, ak vzdelaní Rómovia pracujú väčšinou len v rómskej téme a v projektových veciach?
Je veľa ľudí, ktorí majú na túto otázku rôzne názory. Aj u nás, v Rómskom vzdelávacom fonde, sa vedú diskusie, prečo máme v štipendijnom programe toľko Rómov, ktorí študujú sociálnu prácu. Je to pravda, ale diktuje to samotný systém. U Rómov, ktorí sa chcú zamestnať, je väčší predpoklad, že sa uplatnia práve v sociálnej oblasti. Ak príde na výberové konanie Róm s titulom sociálneho pracovníka a hľadá miesto v sociálnej oblasti, je veľká pravdepodobnosť, že uspeje a získa prácu. Tento fakt motivoval k štúdiu sociálnej práce aj mňa. Ako sociálny pracovník som začal pracovať bez vysokoškolského vzdelania. Potom prišla podmienka, že sociálny pracovník musí mať aspoň bakalárske vzdelanie. Ak som chcel mať zamestnanie, musel som študovať v danom odbore. Poznám aj Rómov, ktorí vyštudovali iný odbor a ťažko sa im hľadá zamestnanie. So sociálnou prácou a s rómskou témou sa človek vie lepšie uplatniť na trhu práce.
O identite a politike
Vrátim sa k identite Rómov žijúcich na južnom Slovensku. K akej identite sa hlásia?
Môže na mňa útočiť hocikto za to, čo teraz poviem, ale stojím si za svojím názorom. Môj materinský jazyk je maďarský. Čo sa deje na Slovensku s maďarskými Rómami, je niečo hrozné. Ak majú študenti na maďarských školách denne 45 minút slovenského jazyka, nikdy v živote sa nenaučia po slovensky. Už samotná škola vychováva týchto žiakov so silnou maďarskou identitou. A keď si zoberiem maďarských Rómov, tak vo vzdelávacom systéme nenájdete ani zmienku o rómskej identite a kultúre. Čiže takéto deti sa automaticky stávajú Maďarmi. A prenáša sa to potom aj do politiky. Nesledujem veľmi politiku, ale strany zvyšujú poruchu identity Rómov v južnej časti Slovenska. Pri voľbách ich nahovárajú aj kupujú, aby sa prihlásili k maďarskej národnosti. Je to obrovská chyba. Preto sa stáva, že maďarskí Rómovia sa hanbia za svoje rómstvo. Pred niekoľkými rokmi som to takto nevnímal a nehovoril by som o tom. Dnes to však vidím inak a je to holý fakt. Kým majú šancu utajiť svoju identitu, tak sa k Rómom neprihlásia.
Vedia, že sú Rómovia, ale zatajujú to.
Keď sa pri sčítaní obyvateľov opýtajú rómskej rodiny na materinský jazyk, logicky to bude maďarčina. Tým pádom sú pre spoločnosť aj štatistiky Maďarmi. Takto to funguje generačne.
Bráni im niečo priznať svoje rómstvo?
Asi málo informácii o tom, že môžem byť Rómom. Chýbajú informácie o tom, že rómsky jazyk je možné, za splnenia istých podmienok, používať aj ako úradný jazyk. Svojho syna učím rómsky. Moja mama sa ma pýtala, prečo to robím, a kde ten jazyk využije. Nevedela, že s rómčinou sa syn dohovorí na celom svete. Čiže je to dosť veľká neznalosť rómskej kultúry a histórie.
Dobre, ale v Maďarsku sa Rómovia prezentujú ako Rómovia.
Myslíš, že to tak v Maďarsku naozaj je?
Nie je?
V Maďarsku nie sú Rómovia dvojnásobnou menšinou. Na Slovensku, ako maďarsky hovoriaci Róm, môžem byť diskriminovaný za to, že som Róm, ale aj za to, že hovorím Maďarsky. Keď som sa stretával v klube so seniormi, zistil som, prečo sa nechcú prihlásiť k Rómom. Spomínajú na obdobie vojny, kedy boli tvorené zoznamy Rómov. A tejto hrozby sa boja doteraz. História sa môže zopakovať a opäť môžeš byť na zozname. Čiže, pokiaľ sa dá, tak svoju identitu utaja.
O podpore Rómskeho vzdelávacieho fondu
Dnes pracuješ v Rómskom vzdelávacom fonde. Niekedy mladí Rómovia študovali bez podpory, dnes majú podporu z rôznych strán. Čo sa zmenilo?
Je to obrovský rozdiel. Našim štipendistom vždy hovorím, že keby som bol mal také možnosti, aké majú oni dnes, tak využijem všetko, čo sa dá. A nie je to len o finančnej podpore, ale aj o mentoringu a tútoringu. Dnes, vďaka našej podpore, môžem mať učiteľa, ktorý si sadne len so mnou a bude sa mi venovať. Keby som bol mal také možnosti počas môjho štúdia, dnes som úplne inde.
Chápem, že v zlej ekonomickej situácii potrebujú študenti aj finančnú pomoc vo forme štipendia. Prečo však potrebujú aj odborné vedenie v podobe mentora a tútora?
Prišlo to so vznikom Dekády začleňovania rómskych komunít v roku 2005.
Ty si dokázal ukončiť stredoškolské vzdelanie aj bez podporných programov. V tom čase taká možnosť nebola, respektíve si o takej možnosti nevedel. Prečo dnes mladí ľudia potrebujú vedenie?
Keby som v tom čase bol vedel o takejto možnosti, tak by som to využil. Keď dnes funguje takáto organizácia, ktorá podporuje rómskych študentov, tak to má aj symbolický charakter v tom, že mám za sebou organizáciu, ktorá ma podporuje, aby som ako rómsky študent mohol študovať. Ja to takto vnímam. Keď som chodil na monitorovacie návštevy na stredné školy a stretával som sa so študentmi, ich reakcie na naše aktivity boli pozitívne. Čiže naozaj to nie je len o peniazoch a tútoroch, ale aj o tom, že nejaká organizácia stojí za rómskymi študentmi. Mám aj skupinu na facebooku, kde sa týmto študentom venujem. Písala mi mladá Rómka, že sa chystá na policajnú akadémiu. Chcela informácie, chcela poradiť a vedela, na koho sa má obrátiť. Ja som takú možnosť nemal. Nemal mi kto poradiť, usmerniť ma.
Aká je tvoja funkcia a pracovná náplň v Rómskom vzdelávacom fonde?
V tejto organizácii pracujem už rok. Nastúpil som ako koordinátor stredoškolského štipendijného programu. Po troch mesiacoch ma vedenie zvolilo za národného facilitátora. Teraz je mojou hlavnou úlohou implementácia grantových programov. Nie je to len o štipendiách. Máme grantové modely od predškolskej prípravy až po vysoké školy. Máme organizácie, ktoré realizujú naše projekty. S novými žiadateľmi konzultujem prípravu projektov, posúvam im informácie. Sledujem tiež legislatívne zmeny v tejto oblasti.
Na akej pozícii sa chceš vidieť o niekoľko rokov?
Práca v Rómskom vzdelávacom fonde bola mojím snom. Pracoval som v osadách, učil som na základnej škole, pripravil som milión aktivít. Som ambiciózny človek a vždy si zvolím ciele. Spomínam si, ako som získal štipendium na moje vysokoškolské štúdium. Bol som podpisovať zmluvu, a keď sme vychádzali von, povedal som, že raz budem v tejto organizácii pracovať. Sen a cieľ sa mi splnili. Mojím ďalším cieľom je učiť na vysokej škole. Máme rómskych učiteľov na základných školách, trochu menej ich máme aj na stredných školách, no najmenej ich je práve na vysokých školách. Vyučovať na vysokej škole je výbornou možnosťou propagácie toho, že Rómovia vedia pracovať aj v takej oblasti. Pevne verím, že získam adekvátne vzdelanie na to, aby som mohol učiť predmet, zameraný na rómsku národnostnú menšinu.
Autor: Romano nevo ľil
