PREŠOV. Rozhovor s Gabrielou Bačovou, riaditeľkou Súkromného centra špeciálno-pedagogického poradenstva v Prešove, s ktorou štát začal správne konanie o zrušení centra k 31. januáru 2016. Prípad Špeciálnej základnej školy v Rokycanoch bol značne medializovaný a splnomocnenec Peter Pollák sa viackrát verejne vyjadril, že sa tu jedná o obchodovanie s deťmi.
Pochybnosti o korektnom procese zo strany štátu, ktorý si vybral príliš ľahkú cestu v podobe slabej obete, nás priviedli k nutnosti vypočuť aj druhú stranu. Riaditeľka poradenského centra Gabriela Bačová vníma postup štátnych inštitúcií ako vopred pripravenú šikanu.
So školami v regióne spolupracujete od vzniku súkromného poradenského centra v roku 2011.
Školy, o ktoré sme sa starali, zo začiatku nemali nultý ročník, nebola ani škôlka. Fungoval tu systém, na ktorý boli zvyknutí: deti šli do prvého ročníka, potiahli ročník, dva, a potom ich dali do špeciálnej školy. Tento zabehnutý systém trval roky. Keď prišla možnosť nultých ročníkov, začalo sa to pomaličky rozbiehať a školy prichádzali na to, že nulté ročníky majú význam. Osady ktoré tu sú, vyprodukujú šesťročné deti na mentálnej úrovni dvoj-trojročného dieťaťa. Oni sú fyzicky v pohode, ale mentálne nie.
To isté hovorí aj splnomocnenec Peter Pollák, ktorý sľuboval, že v septembri predloží do parlamentu návrh povinnej predškolskej dochádzky pre rómske deti od troch rokov. Ešte tak neurobil.
Zatiaľ to nepredložil. Situácia je taká, že vy máte šesťročné dieťa s potrebami dvoj-trojročného. To je realita, a nie potenciál IQ. Ani ja predsa nezačnem učiť písať svoje trojročné dieťa. Čo sa týka Rokycian, tu nebola zabezpečená akákoľvek vhodná príprava na nástup do základnej školy v okruhu desať kilometrov.
Dá sa u týchto detí počas psychologického vyšetrenia vyseparovať, či sa jedná o mentálnu zaostalosť, keď je to dieťa výrazne zanedbané sociálne?
Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave (VÚDPP) si myslí, že áno. Vytvorili test, ktorý oddeľuje deti sociálne zanedbané a deti so zníženým IQ. V roku 2004 ho poslali po jednom kuse do všetkých poradní. Ale my sme vznikli v roku 2011. Ako ma môže niekto sankcionovať za to, že som nepoužila test, ktorý bol v distribúcii jedenásť rokov dozadu?
Vy ste sa k tomu testu nedostali?
Nemám sa ako k nemu dostať. Mám oficiálnu odpoveď z VÚDPP, že im už nezostala ani jedna sada.
Nedá sa urobiť kópia testu?
To mi povedal aj pán Pollák, nech si to odfotím. Po prvé, sú to fyzické pomôcky - je to krabica s názornými úlohami. Po druhé, kde sú autorské práva? Oni ma postavili do patovej situácie, proste vyriešte si ju. Ale fyzicky sa tá situácia nedá vyriešiť.
Čiže oni vám ten test nedajú, ani nepredajú. Ako teda testujete deti?
Metodické pokyny obsahujú tri testy. Dva z nich už na Slovensku nie sú. Dostala som zoznam piatich testov, ktoré z VÚDPP odporúčajú. Išla som zaradom: z jedného testu, ktorý je k dispozícii, môžem podľa metodických pokynov použiť len dva z 15-tich subtestov. A teraz stojím pred otázkou – čo vlastne hodnotím? Môžem z toho urobiť IQ, alebo nemôžem, keď mi odporučili iba časť subtestov? Ďalší už nezoženiete ani na Slovensku ani v Čechách. Tretí nemajú tiež, a potom ešte sú dva, ktoré existujú v Českej republike. Ďakujem za tento tip.
Keď ste začínali v roku 2011, neboli tieto testy?
Vtedy ešte neboli tieto metodické pokyny.
Na základe čoho ste teda postupovali?
Do roku 2008 som pracovala v štátnej poradni v Prešove. Vždy sa používali dva testy a pokiaľ bol nejasný výsledok, použil sa tretí. Pridávali sa ešte rôzne grafické úlohy. Takto sa postupovalo.
Najpoužívanejšie sú testy WISC a PDW.
Test PDW sa už nemá používať, lebo nekontrolovane nadhodnocuje IQ o desať až tridsať bodov. To znamená, že my používame test, ktorý ešte nadhodnocuje. Reálne tie deti nezvládajú PDW, tak ako majú zvládať ten ťažší, čiže WISC-II?
Desať či dvadsať bodov je pri IQ teste veľa.
Tu rozhoduje bod, dva. My sme používali pri testovaní PDW testy a Rawenove matice.
Vytkli vám to. Sú PDW testy zakázané?
Metodické pokyny dávajú len odporúčania. Staré testy nie sú zakázané, nové nie sú nariadené. WISC-III je k dispozícii v Čechách a ten test, z ktorého sa môžu použiť spomínané dva subtesty, je aj na Slovensku.
Máte teda testovať dvoma subtestami z pätnástich, ktoré tvoria celý test.
Z takého testovania sa nedá urobiť celkový obraz. Možno je to trošku o pozornosti a trošku o pamäti. Ale na posúdenie a celkové vyčíslenie IQ, ktoré je nutné na zaradenie dieťaťa, to nestačí.
Ako sa dieťa vlastne posudzuje? S kým pritom komunikujete?
Mám rodiča, učiteľa a dieťa. V škole rozprávate s učiteľom, ako sa dieťa správa, ako reaguje, či je tam nejaký pokrok. Napríklad, keď je dieťa trištvrte roka v škole, zisťujete, ako sa zmenil stav od začiatku. Aj to má nejaký význam.
Z týchto informácií potom vytvoríte celkový obraz ako hodnotenie.
Áno, ale keď príde inšpekcia, zoberie záver a nečíta ostatné veci. Pozrie sa do záveru, či je tam mentálna retardácia, lebo to musí byť v správe, keď sa dieťa preraďuje. Aj tu sa to stalo, že sa neposudzoval kontext, ale presné číslo. V školách, kde je materská škola a nultý ročník, nemusí deti nikto diagnostikovať. Stačí, ak sa posúdi školská zrelosť a dá sa dieťaťu možnosť zorientovať sa a prispôsobiť prostrediu, na ktoré nebolo zvyknuté.
Aká je situácia v Rokycanoch a Bajerove?
Bajerov je tri kilometre vzdialený od Rokycian. Škola je bez nultého ročníka, doteraz nebol zriadený. Realita je, že vidíte šesťročné dieťa s potrebami trojročného dieťaťa a viete, že sa má zaškoliť tri kilometre od domu, kde sa má začať učiť písať a čítať. Je to obrovská priepasť. Ak by bol v Bajerove nultý ročník, urobí sa iba školská zrelosť. Ešte aj metodické pokyny hovoria, že pre dieťa zo sociálne znevýhodneného prostredia je v prvom rade materská škola, v druhom rade nultý ročník alebo iné formy vzdelávania, čo je určené napríklad úpravou priestoru alebo času vzdelávania. V Bajerove sa doteraz nič také nedialo.
Škola v Rokycanoch by mala skončiť, učitelia ju bránia Čítajte V čom je vlastne problém?
Splnomocnenec Pollák sa ma pýta: „Prečo je osemdesiat detí od roku 2006 v špeciálnej škole?“ Hovorím: „Naša kolegyňa tam bola prvýkrát 20. 1. 2015 a vyšetrila 18 detí.“ Ale kto a ako preradil tých 70 zvyšných žiakov, neriešili. Problém mali s 13-timi deťmi, hoci kolegyňa ich vyšetrila osemnásť. Tých šesť posledných žiakov, ktorých nikto nespomína, sú 14-15 ročné deti v 6.-7. ročníku, ktoré nevedia napísať súvislú vetu.
Čo urobila kolegyňa?
Preradila ich, lebo niektoré končia o rok školskú dochádzku a boli v siedmom ročníku. Tak by nemali ukončenú ani základnú školu ani špeciálnu školu. Preradila ich do Rokycian. Týmto deťom sa v Bajerove deväť rokov nikto nevenoval ani tak, aby sa naučili čítať a písať.
Vyšli by zo siedmej triedy s neukončenou základnou školou.
Ale tam už nie je vôbec žiadne uplatnenie. Zo špeciálnej školy môžu žiaci pokračovať aspoň na odborných učilištiach. Z nedokončenej základnej školy nie sú žiadne možnosti ďalšieho vzdelávania. Iba keď bude dospelý, môže si dokončiť základnú školu, to je tak asi všetko.
A tých trinásť žiakov?
Trinásť detí sa delí podľa veku dve skupiny. Sedem z nich ešte nebolo nikde zaškolených, mali odporúčanie odkladu školskej dochádzky a zaradenia do prípravného ročníka. V máji 2016 sme odporúčali kontrolu pre posúdenie stavu a posúdenie ďalšej možnosti vzdelávania. Tie deti sme do špeciálnej školy nechceli dať navždy. Len sme chceli vyplniť ten priestor, aby sa aspoň nejako mohli socializovať.
Máte to uvedené v dokumentácii, že deti mali chodiť do špeciálnej školy dočasne?
Áno, odfotím vám to.
Kde ste teda urobili také pochybenia, že musíte ukončiť poradenskú činnosť?
Oni nám vyčítajú, že sme deti vôbec vyšetrovali. Nikto sa podľa kontroly nemal zaoberať ich stavom, mala sa urobiť iba školská zrelosť. Mali navštevovať jeden, dva roky ZŠ v Bajerove, a potom sa mohlo niečo posúdiť. Tie deti by do Bajerova nechodili, lebo rodičia povedali: „Ako mám to šesťročné decko pustiť samé, keď mám ďalších osem detí doma?“ Mne to príde naozaj, ako keby sme po tých rodičoch chceli hrdinské výkony. Predstavujem si to cez seba – mám šesťročné deti, dvojčatá. Ani ja by som ich samých nepustila.
A zvyšná časť z tých trinástich detí?
Zvyšných šesť detí boli prváci. Kolegyňa ich vyšetrovala vo februári 2016, keď už mali za sebou asi šesť mesiacov školskej dochádzky a mal tam byť nejaký posun. Ona má 40-ročnú prax, to nie je dievča, ktoré háda. Pred pol rokom ich vyšetrovala štátna poradňa. A ja sa pýtam, prečo mohla štátna poradňa deťom merať IQ pred nástupom na školskú dochádzku, keď my sme sa tých detí nemali ani dotknúť? Za akým účelom im štátna poradňa IQ merala?
Prečo ste vo februári šli do školy v Rokycanoch?
Prišla nahláška na vyšetrenie zo strany školy v Rokycanoch, že sú tu deti, ktoré behajú po osade a nechodia do svojej školy v Bajerove. Informácia, že už boli vyšetrené štátnou poradňou, sa k nám nedostala. Kolegyňa teda nevedela, že ich niekto vyšetroval. Ja sama budem čakať na výsledky rediagnostiky, lebo vždy je to názor voči názoru. Kolegyňa, ktorá tie deti vyšetrovala, povedala: „Ja nechápem ten zázrak, ako mohli tie deti zaradiť pred pol rokom ako podpriemer.“ Nevedela si to vysvetliť.
Dôverujete vašej kolegyni? Nepripúšťate možnosť jej ovplyvnenia?
Úplne, poctivejšiu ženu nepoznám. Už keď sa inšpekcia na tieto rokycanské deti ozvala, tak som videla, že je v legislatíve otáznik. Vyšetrovať, či nevyšetrovať? Jej motivácii však rozumiem. Naozaj, ona nie je človek typu ako fúka vietor, ona pracovala na súdnych kauzách so sexuálnym zneužívaním detí a stála proti hrozným autoritám. Ja jej motivácii absolútne verím.
Viete jej motiváciu popísať?
Išlo o to, aby tí predškoláci vôbec mohli nastúpiť do prvého ročníka. U prvákov zase videla, v akom sú po pol roku školskej dochádzky zlom stave. Videla, že sa iba čaká, kedy bude tá disproporcia viditeľná. A videla tých ďalších šesť 14-15-ročných a to, že sú v tej škole schopní aj deväť rokov zanedbávať deti. Ja jej rozumiem.
Myslíte, že chcela ísť z kratšej cesty? Dať žiakov načas do špeciálnej školy za účelom ich prípravy a návratu do riadnej školy?
Presne tak. Ten, kto robí s tými deťmi, považuje takýto postup za úplne adekvátny. Kto robí iba s papiermi, má tú realitu naozaj iba o legislatíve a o IQ. Stretávajú sa tu dve reality.
Mám tendenciu s vami súhlasiť. Ale vysvetlite mi, prečo tomu nerozumejú ľudia, ktorí sem prišli skúmať a hodnotiť vašu prácu. Ak ste sa s nimi rozprávali o spomínaných postupoch, nevedeli to pochopiť?
Ak ako inšpektorka dostanem 15. júna podnet, z ktorého mám podozrenie, že boli závažne porušené predpisy a že deti boli preradené do špeciálnej školy neprávom, tak to znamená, že tie deti treba niekam dať. Žiaci sa môžu presúvať do 15. septembra. Tak prečo sa čakalo s kontrolou do 20. septembra? Slovensku je zo strany Európskej únie vytýkané, že má priveľa detí v špeciálnych školách. Takto si ministerstvo vykázalo činnosť a získalo dôkaz, že na tom pracuje.
Už sa po 20. septembri nedalo nič meniť?
Nie. Navyše, je tu 82 detí. Kontrolu robili iba kvôli trinástim žiakom a preto, že tomu nerozumejú. Pani z VÚDPP kontrolovala naše testy a vysvetlila nám, že boli nevhodné a existujú nové. Potom pokračovala štátna inšpekcia a inšpektorky sa nás pýtali na našu motiváciu. Kým sme sa tu osobne rozprávali s inšpektorkami, mala som pocit, že si rozumieme. Viackrát som sa ich pýtala, či je to také vážne porušenie, že by nás mali zrušiť. Inšpektorky povedali, že si treba dávať pozor, lebo teraz sa z toho urobí škaredá mediálna kauza, obráti sa to proti nám a je to zbytočné, lebo máme za sebou kopec roboty. Takto sme sa bavili v polovici októbra. Keď som potom videla tú správu, ktorá išla k Pollákovi, tak to bol iba súbor porušených predpisov. Splnomocnenec zvolal tlačovú besedu 13. novembra v Bratislave, kde používal výrazy ako „organizovaný zločin, chobotnica“. Povedala som si, že oni to už v októbri vedeli, že to takto použijú.
Vnímate to tak, že presne vedeli čo robia a že ste obeťou šikany?
Presne tak. Existujú správy z inšpekcie aj z iných škôl, kde prišli na neopodstatnené zaradenie detí do škôl, dokonca bez psychologických vyšetrení, a ich postup bol odlišný od postupu u nás, keď je kauza medializovaná. Šikanu vnímam hlavne preto, že po inšpekcii sme dostali opatrenia, ktoré máme naplniť do septembra 2016, ale po medializácii sa rétorika a prístup inšpekcie radikálne zmenil. Tým nás inšpekcia vystavila nezrozumiteľnej situácii, či máme opatrenia napĺňať, napr. zabezpečiť si testy, alebo bude centrum zrušené, a teda akékoľvek investovanie finančných prostriedkov je zbytočné.
Ako to vidíte teraz?
Z profesionálneho a osobného hľadiska. Z profesionálneho hľadiska to vnímam tak, že šikana okolo nás sa netýka len nás. Už sa týka aj škôl, s ktorými pracujeme a majú nulté triedy. Týka sa detí, ktoré sme vyšetrovali, týka sa klientov, ktorí sem chodili aj s inými problémami a ktorých sme tu vyšetrovali. Pre súdy sme teraz nevieryhodnou poradňou. Ako mám pokračovať v práci? Ako mám osloviť školu, že ponúkame také a také služby? Mám dodať, že majú rátať s tým, že do pol roka dostanú kontrolu?
Naozaj to vnímate ako šikanu zo strany štátu?
Pre mňa to je šikana. To nie je snaha o diskusiu a snaha o zmenu vecí. Pán Pollák mal tento cieľ.
Asi chce vykázať, že začal riešiť zaraďovanie rómskych žiakov do špeciálnych škôl. Toto nám veľmi tvrdo vytýka Európska komisia od jari tohto roku.
Ale splnomocnenec vlády má používať na argumentáciu fakty, nemôže používať svoje dohady a domyslené informácie, ktoré nemá na papieri. Vyjadruje sa predsa do médií, má zodpovednosť za to, že niekoho poškodzuje. Na tlačovke v Rokycanoch 30. novembra sa obrátili všetky médiá na mňa, ako je to s tými testami. Povedala som im to, čo vám, ale toto moje vyjadrenie už ani jedno médium neuverejnilo. Nikto sa ani inšpektorky neopýta, či naozaj odporúčajú testy, ktoré už nie sú v distribúcii.
V obci Rokycany nemajú riadnu základnú školu, je tam jedine súkromná špeciálna škola.
To je kľúčový problém. Ak v obci nie je škola, ale žijú tam deti, ktoré môžu školu naplniť, ako môže ministerstvo školstva zriadiť ako prvú špeciálnu školu bez základnej? Veď základná škola môže vytvárať špeciálne triedy. To znamená, ak sa vytvorí základná škola, bude postarané o deti z osady aj o deti z dediny. Ak sa vytvorí nultý ročník, každé dieťa dostane to, čo potrebuje.
Cítite u seba nejaké pochybenie?
Rokycany sú jediným porušením, že sa ich kolegyňa vôbec dotkla.
Pripúšťate, že aj Peter Pollák má v niečom pravdu? Sama to vidíte, že peniaze hýbu našou spoločnosťou.
Je tu zákon, v ktorom sa určila cena dieťaťa. Každý žiak má cenu, mentálne retardovaný vyššiu. Škola vie, že tento balíček nie je dieťa, to je napríklad 600 eur. Tak potom zavrime všetky školy, lebo obchodujú s deťmi. Pretože hneď, ako sa snažia niečím nalákať deti do svojej školy a robia si osvetu, rozprávajú rodičom, aká sú dobrá škola, vlastne obchodujú s deťmi. Pretože zákon hovorí, že dieťa stojí toľko a toľko.
A to osobné hľadisko, ako vnímate túto udalosť?
Pochopila som, že nemôžem spolupracovať so systémom, ktorý na posúdenie toho, kam dieťa patrí, považuje jedno číslo. Hoci do éteru púšťa, ako im záleží na ostatných veciach, pri kontrole im záleží na jednom jedinom čísle.
Myslíte číslo IQ?
Áno. Už nie som schopná vyrábať ani posudzovať toto číslo. Veď dieťa môže byť práve choré, včera sa mu mohli rodičia pobiť, dnes je naladené tak, o dva týždne bude inak. To číslo nehovorí nič. A ja nemôžem ísť cestou zlepšovania, že teraz nakúpim všelijaké pomôcky, keď si myslím, že je to blud. Škola má byť postavená na potrebách detí, nie na čísle. Rozum súvisí s mnohými vecami, a keď rozvíjam city a sociálne veci, rozum sám prosperuje. Preto aj končím s touto prácou. Školský systém má byť nastavený na potreby detí, ale nie je. A ja sa môžem v tomto prostredí diagnosticky zveľaďovať ako chcem, nebudem mať zo svojej práce dobrý pocit a už vôbec nie, že sa o tie deti starám.
Nazvali ste túto kauzu Hlava XXII. Mysleli ste tým náš chorý školský systém, alebo to, čo s vami robia?
To je ruka v ruke, lebo oni majú funkciu vytvárať školský systém a kontrolovať ho.
Čo by ste v praxi zmenili?
My stále smerujeme ku zaraďovaniu detí do nejakých skupín. Ja hovorím, dajme rôzne deti do menšej skupiny a oni sa naučia medzi sebou spolupracovať. Každé bude vedieť, že je dobré a že nikto nie je iný, lebo každý je nejaký.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
