„A dáš mu meno Ježiš,“ povedal archanjel Gabriel a dovtedy bežné hebrejské meno získalo zrazu nový význam. Nikto sa už ním neodvážil pokrstiť svoje dieťa. Nikto okrem Hispáncov.
Poznáte niekoho, kto sa volá Ježiš? S najväčšou pravdepodobnosťou nie. Keby ste však žili v po španielsky hovoriacej krajine, pobehovali by okolo vás samí Jesúsovia.
V Mexiku patrí medzi mimoriadne obľúbené, obsadilo šiestu priečku v databáze Mexico's National People Registry database najpoužívanejších krstných mien z obdobia od roku 1930 do roku 2008 a deviatu v rebríčku portálu babynamewizard.com z roku 2013.
V Španielsku sa mu darí podobne, podľa údajov štátneho Continuous Register Statistics bolo v roku 2014 jedenástym najčastejšie sa vyskytujúcim krstným menom u novorodencov.
Pôvodne malo svojim nositeľom zabezpečiť špeciálnu ochranu Božieho Syna, je však také bežné, že napríklad väčšina Španielov ho už dnes vníma ako obyčajné meno a nespája si ho s biblickým významom.
Mimo hispánskych komunít by však takéto krstné meno vyvolalo pohoršenie, pôsobilo by ako rúhanie až svätokrádež. Prečo to tak nie je v Mexiku alebo v Argentíne, kde sa ku katolicizmu hlási približne 90 percent obyvateľstva, a ich viera, jej praktizovanie a túžba nasledovať Krista sú mimoriadne silné? Presvedčivú odpoveď dodnes nikto nepriniesol.
Ani Španieli netušia
„Je to skutočne zvláštne,“ bolo jediné, čo dokázal povedať profesor španielčiny Robert Adler z The University of North Alamaba redaktorke z lokálneho denníka The Decatur Daily v Alabame, ktorá sa to pokúšala zistiť.
Rozprával sa so svojimi študentmi z Latinskej Ameriky i s profesormi iných jazykov, a nikto nevedel, ako sa toto meno dostalo do španielskej a portugalskej kultúry, pričom iné európske katolícke krajiny ho nepoužívajú. V Nemecku je dokonca zo zákona zakázané.
Jedna z teórií tvrdí, že obe krajiny boli od 8. do 15. storočia pod nadvládou Maurov a v islamskom náboženstve je zvykom pomenúvať deti po prorokovi Mohamedovi. Španielski a portugalskí veriaci tento zvyk prebrali. Tomu však odporuje fakt, že meno Jesús sa masovo rozšírilo až v priebehu 17. storočia.
Z úcty ku Kristovi
Takto zobrazujú Ježiša veriaci. (zdroj: FOTOLIA)Kresťanstvo sa do strednej Európy dostalo v porovnaní s krajinami Rímskej ríše oneskorene a v čase kristianizácie Slovákov bola už Európa, s výnimkou Maďarska a pobaltských štátov, celá kresťanská. Židovské meno Ježiš vyvolávalo v tom čase už náležitú úctu. Nikto si netrúfal ním pomenovať svoje dieťa.
„To je podľa mňa hlavný dôvod, prečo sa u nás nepoužíva ako osobné meno,“ hovorí Ľuboslav Hromják, cirkevný historik z Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku.
A takto vedci. (zdroj: Archív)„Jeho vyslovovanie nadarmo sa navyše považuje v kresťanskom prostredí za hriech. Preto sa prestalo používať aj v kresťanskom semitskom prostredí. Podobne aj v dejinách pápežov si z úcty k prvému pápežovi svätému Petrovi žiaden z nasledujúcich pápežov nezvolil meno Peter, aj keby teoreticky mohol,“ dodáva.
V židovskom náboženstve sa rovnakej úcty dostávalo menu Jahve. Vyslovoval ho len veľkňaz raz do roka počas židovského sviatku zmierenia Jom kipur.
El alebo Jo
Slovo Ježiš je slovenskou verziou hebrejského mena Jehosua, skrátene Jošua (alebo Jošuah), v gréčtine má fonetickú podobu Jésús a znamená Boh spasí alebo Boh je moja spása. Patrí medzi tie židovské mená, ktoré v sebe nesú označenie Boha pod menom Jahve alebo El.
