Únos prezidentovho syna nebol najvzrušujúcejším zážitkom života bývalého príslušníka SIS. Na Oskara Fegyveresa všetci zabudli, hovorí Matúš Burčík, ktorý vo svojom knižnom debute prerozprával životný príbeh tohto bývalého príslušníka SIS a hlavného svedka únosu prezidentovho syna, symbolickej kauzy z búrlivých deväťdesiatych rokov.
Na začiatku boli dve podmienky: budem sa pýtať na čo chcem, a kniha nebude oslavnou ódou na Oskara, hovorí Burčík. Nasledovalo niekoľko intenzívnych mesiacov, hodiny a hodiny rozhovorov, cesty na miesta, kde Fegyveres počas svojho pohnutého života žil. Výsledkom je kniha Ani smrť nerozdelí.
Únos prezidentovho syna a udalosti, ktoré po ňom nasledovali, stále obklopuje veľa mýtov. Je šanca, že verejnosť raz pochopí, čo sa vtedy naozaj stalo?
Verejnosť by to najlepšie pochopila, keby sa uskutočnil naozajstný súdny proces, ktorý nebude pre amnestie. A práve preto, že sa neuskutoční, treba na to stále poukazovať a prinášať svedectvá ľudí, ktorí to prežili na vlastnej koži
To teraz robíte vy s Oskarom Fergyveresom. Ako ste sa k nemu dostali? Zaoberali ste sa touto témou ako novinár už predtým?
Sledoval som to od začiatku, ale k Oskarovi som sa dostal úplnou náhodou. Pravda je, že na neho všetci zabudli. Ja som bol v decembri 2013 na krste knihy Petra Tótha, kde prezentoval svoj príbeh príslušníka SIS. Dostal som pozvánku a povedal som si, že jediným zmysluplným dôvodom, prečo tam ísť, je, že tam možno príde aj tento človek. Tak som tam išiel a čakal som ho celý čas, ale som sa nedočkal. A keď som odchádzal, stretli sme sa medzi dverami. Spoznal som ho podľa tej fotografie, ktorú som videl pred možno 15 rokmi v televízii. Tak sme sa rozprávali a on nebol veľmi dôverčivý, čomu rozumiem. Náš kontakt trval niekoľko mesiacov a vyústil do toho, že sme urobili rozhovor do SME o tom, čo sa mu stalo za ten čas, čo o ňom nebolo počuť. Potom sme zostali v kontakte, a on mi začal rozprávať veci zo svojho života, ktoré boli veľmi zaujímavé a mne bolo ľúto, že sa do toho rozhovoru nedostali. Mal som myšlienku, že by bolo skvelé napísať o jeho príbehu, ale ani som sa mu to neodvážil povedať, lebo už vznik toho rozhovoru bol veľmi komplikovaný a nerád sa k niektorým spomienkam vracal. Na jar tohto roku pristúpil na to, že je ochotný to prerozprávať.
Prečo práve teraz a práve s vami?
Tam sa zišlo niekoľko okolností. Prvá vec je, že jeho dôvera sa získavala veľmi ťažko, ale tým, že sme zostali v kontakte po prvej schôdzke, tak sme sa k nej dopracovali. Druhá vec je, že sa mu nepozdávali niektoré fakty v knihe Petra Tótha a on ich chcel dať na pravú mieru. S tým, že sú to veci, ktoré sám prežil a najlepšie vie, ako to celé bolo. A posledná vec je, že chce, aby to bolo celé zaznačené, aby jeho dcéry, keď budú väčšie, vedeli, ako sa to stalo a akú úlohu v tom zohral. Nielen v samotnom prípade zavlečenia, ale aj v tom, čo bolo potom, čo robil na úteku. Lebo samotný únos nebol najvzrušujúcejším zážitkom jeho života. V knihe opisuje ďalšie zaujímavé veci. Mne na tom bolo sympatické, že zo seba nerobil hrdinu. A snažil som sa, aby to nevyznelo ako nejaký pamätník Oskara Fegyveresa, ale ako príbeh človeka, ktorý sa dostal do nejakej situácie a potom sa z nej snažil nejako vymotať. Bol vtedy mladý, mal 25 rokov, a aj jeho rozhodovanie bolo iné, než by bolo asi dnes.
V knihe vystupuje v neočakávaných súvislostiach postava Roberta Kaliňáka.
Ten tam vystupuje ešte v celkom pozitívnom svetle. Paradoxom je, že bol s Mečiarom v jednej vláde a podával si s ním ruky. Takých paradoxov je v tej knihe opísaných viac.
Kniha sa volá Ani smrť nerozdelí.
Je to ten základný pocit, ktorý sa s rozhovorom s Oskarom na mňa nalepil. Naše debaty sa často končili úvahami o Remiášovej smrti a o tom, že asi nie je vôľa ju objasniť.
Na začiatku ste povedali, že pre amnestie sa neuskutoční súd. Je Oskar zmierený s tým, že mnohé súvislosti jeho príbehu ostanú zahmlené?
Oskarovi už ani nejde o prípad zavlečenia. Jeho stále mrzí to, že nebola vyšetrená vražda Remiáša, aj keď nie je zásadný dôvod, aby ju nevyšetrili. Policajti stále hovoria, že amnestie sa vzťahujú aj na to, a teda sa s tým nedá pohnúť, ale prakticky to tak nie je. V tomto sme sa s Oskarom zhodli, že nie je záujem vyšetriť tento prípad, a to je vlastne dosť vážny problém, že to na Slovensku stále takto funguje.
Čo by sa muselo na Slovensku stať, aby sa to zmenilo?
Zhodou okolností čítal knihu Mikuláša Černáka, kde píše o tom, že SIS si objednala vraždu v podsvetí a že o tom vedelo celé podsvetie, bolo to vlastne také verejné tajomstvo. A zároveň tam spomína aj to, že za tieto veci nemôže byť nikto nikdy odsúdený vzhľadom na to, kto za tým stál, takže tak to asi aj celé dopadne.
Čiže budeme už stále odkázaní iba na osobné svedectvá, ako to je vo vašej knihe.
Nedá sa očakávať, že by ďalší ľudia, ktorí pri tom boli, boli ochotní rozprávať. Skôr je zaujímavé, ako sa im teraz dobre darí a ako skutoční zadávatelia tých úloh vyviazli celkom bez trestu.
Fegyveresov príbeh je aj príbehom utečenca, čo je zaujímavé v aktuálnom kontexte.
Áno, opisuje, ako trávil čas v utečeneckých táboroch vo Švajčiarsku, bol priamo v kontakte s utečencami z rizikových štátov. Zaujímavý je aj jeho názor na súčasnú krízu – nevie pochopiť, že politici nie sú ochotní pomôcť, aj keď by mali. Veď, kto by to bol povedal, že nejaký Slovák bude utečencom a bude odkázaný na pomoc iného štátu. Nehovorím, že do takej situácie sa môže dostať ktokoľvek z nás, ale mnohí ľudia sa do takej situácie dostanú bez toho, aby na tom niesli nejakú vinu.
Beata
Balogová
