Identita človeka sa utvára materinskou rečou, zvykmi a nehmotnou kultúrou, v ktorej vyrastá. Táto sebaidentifikácia sa ďalej viaže na rodné miesto, región, ba na celé spoločenstvo obývajúce štátny útvar. Niekde je to spoločenstvo celistvejšie a sebaidentifikuje sa so štátom, niekde s tým, čo nazývame národ.
Hodnoty, ktoré máme, sa stávajú naším spojivkom voči cudziemu. A čím je ten tlak „cudzieho“ viditeľnejší, tým viac sa chceme identifikovať s tým, čo považujeme za naše. Lebo je to naša obrana, náš pocit identifikácie, bezpečia, domova, čo sú pocity prekvapujúco silné. Poznajú ich všetci, ktorí sa vzdialili z rodnej krajiny na dlhší čas do iného kultúrneho prostredia.
Niežeby sme sa nevedeli usadiť aj inde, ale túžba po obrazne povedané horalke, bryndzi a horčici ostáva. Je to prirodzené, najnovšie vedecké výskumy z oblasti výživy hovoria o tom, že naše chuťové preferencie sa utvárajú v prvých troch rokoch života. Takže aj keď máme neskôr v obľube suši či avokádo, väčšina sa vracia priam sentimentálne k typickej strave detstva. I keď často modifikovanej v modernejšej podobe.
A rovnako sa vraciame k tradíciám, ktoré vnímame ako súčasť našej kultúry. Našich čertov, drakov, rusalky a bosorky si skrátka vozíme po svete zabalené v duši. Pravda, často sa k nim vraciame ako ku kuriozitám, zábavným príbehom z minulosti, v ktorých cítime prvoplánovo nostalgiu za strateným svetom, ale kdesi v hlbšom pozadí vnímame aj ich starobylosť.
Čerti a bosorky
Etnologička a religionistka Katarína Nádaská sa venuje aj popularizácii poznatkov o tradičnej kultúre pozbieraných v etnologických výskumoch. Popularizácia vedy je pritom háklivá disciplína, pretože spojiť vedecké, odborné, historické zistenia s čitateľskou atraktivitou býva náročné.
Novinka Kataríny Nádaskej, ktorá obohatila tohtoročný vianočný knižný trh, kniha Čerti, bosorky a iné strašidlá (Fortuna Libri) je jej štvrtou knižnou publikáciou za ostatné roky. Tie predchádzajúce (Čím žila slovenská rodina 2014, Čary a veštby, 2014, Slovenský rok, 2012) boli ukážkovým príkladom pekne spravenej etnografickej a pritom čitateľsky príťažlivej literatúry. Najnovšia kniha, ktorú pripravila v spolupráci s Jánom Michálekom, v tomto trende pokračuje, i keď škoda, že vtipného a hravého ilustrátora predchádzajúcich kníh Martina Kellenbergera nahradil prvoplánovejší a opisne strašidelnejší Svetozár Košický.
Problematika „temných bytostí“, ktorými sú popretkávané naše povesti, rozprávky, povedačky, zariekania, je zaujímavou a príťažlivou vďaka tomu, že hovorí o našom strachu z neznámeho, zo smrti. A to je téma, ktorá tvorí jadro ľudského existenciálneho bytia.
