Autori: Peter Ivanič, Stanislava Harkotová, Ilustrácie: Filip Homza
N iet azda sviatočnejšej vône, než je vôňa kakaa. Človek sa ho vzdáva len ťažko. Konieckoncov, jeho účinok sa neraz pripodobňuje droge.
Je ako ópium, ľudskej mysli dodáva pocit pohody a slasti. Stimuluje totiž sekréciu endorfínov a je plné fenyletylamínu - hormónu zamilovanosti.
A hoci ide len o fikciu, stačí si spomenúť, čo spravilo s obyvateľmi francúzskeho mestečka vo filme Čokoláda, v ktorom hrdinka stvárnená Juliette Binocheovou prostredníctvom čokoládovne vstupuje do vzťahov svojich zákazníkov.
“Pracujú v rizikových podmienkach, sú bez ochrany, sú neslobodné, často zobchodované.
„
Na príbehu Alyho však vidíme, že kakao má svoju odvrátenú tvár. S horkou a trpkou príchuťou. Aly Diabate z Mali mal len jedenásť, keď mu obchodník s otrokmi nasľuboval hory-doly, aby ho dostal na kakaovú plantáž na Pobrežie Slonoviny.
Nielenže mal dostať svoj vytúžený bicykel, ale mal tiež mesačne posielať rodičom 150 dolárov. V krajine, odkiaľ pochádza, doslova majetok.
Život na kakaovej farme však bol celkom iný, ako si malý Aly predstavoval. Spolu s ostatnými pracovníkmi musel pracovať od šiestej rána takmer do tmy. Balíky kakaových bôbov boli väčšie ako on sám, vrecia boli veľmi ťažké, nechodilo sa mu s nimi dobre a často s nimi padal.
To sa nepáčilo farmárovi, ktorý ho zvykol biť dovtedy, kým sa nepozviechal a nešiel aj s vrecom ďalej. Bitku od farmára však dostával tak či tak. Obviňoval ho, že nepracuje dostatočne tvrdo a bitkou mu to pripomínal.
Aly a jeho spoluotroci nedostávali ani dostatok jedla. Museli prežiť na pár opečených banánoch denne. Ich utrpenie sa neskončilo ani po zotmení. Aly musel spolu s osemnástimi ďalšími otrokmi prespávať na drevených pričniach v malej miestnosti. Farmár ich na noc zamykal, potrebu preto museli vykonávať do plechovky.
Napriek týmto otrasným podmienkam sa Aly a jeho kolegovia báli utiecť. Videli, ako dopadli tí, ktorí sa o to pokúsili a chytili ich – vždy ich brutálne zbili pred očami ostatných. Raz sa však jednému z mladých otrokov predsa len podarilo ujsť a zalarmovať diaspóru Malijcov.
Tá farmára zatkla a chlapcov poslala domov. Mnohé iné deti obzvlášť v západnej časti Afriky však toľko šťastia nemajú a sú stále obeťou bitiek a neľudského zaobchádzania na mnohých kakaových plantážach.
Tento príbeh spred pätnástich rokov obletel svet a prispel k tomu, aby veľkí čokoládoví producenti začali zvažovať, ako zaistiť, že na farmách s kakaovými bôbmi nepracujú deti.
Detská práca
Jednu zo žalôb vedenú voči čokoládovým gigantom Nestlé, ADM a Cargill z roku 2005 žalobcovia postavili na troch svedkoch z Mali - John Doe I, II, III. Tých v 90. rokoch zobchodovali a previezli na Pobrežie Slonoviny, kde denne pracovali na kakaových plantážach 14 hodín denne.
Ako stravu dostávali zvyšky, bičovali ich a na noc ich zamykali do malých miestností. Jeden zo svedkov videl, ako strážnik mačetou zaťal dieťaťu, ktoré sa pokúšalo o útek, do nôh. Ďalší dosvedčil, že deti, ktoré sa neúspešne pokúsili o útek, nútili piť vlastný moč.
Podľa Alhassana Osmana z ghanskej Univerzity v Accre držia tamojšie autority tému detskej práce pod pokrievkou. Obávajú sa totiž, že pokiaľ by začali hovoriť, utrpel by export, ktorý drží ekonomiku Ghany nad vodou.
Ich verejné priznanie by totiž mohlo znamenať medzinárodné embargo, pripomína vo svojej knihe Čokoládové národy Órla Ryanová, bývalá korešpondentka Reuters, ktorú agentúra vyslala do Ghany písať o obchodovaní s kakaom.
Medzinárodná organizácia práce (ILO) pred desiatimi rokmi odhadovala, že na kakaových farmách pracuje takmer 300-tisíc detí, väčšina z nich v malej krajine, ako je Pobrežie Slonoviny.
„Pracujú v rizikových podmienkach, sú bez ochrany, sú neslobodné, často zobchodované,” citoval ILO magazín Forbes. Výskumy domácností z roku 2011 však tvrdili, že na Pobreží Slonoviny a v Ghane pracuje v kakaovom priemysle až 1,8 milióna detí. Z nich len 5 až 10 percent dostáva za svoju prácu odmenu.
V súvislosti s detskou prácou sa neraz, ako u firiem, tak i tvorcov politík objavoval názor, že na tom, keď deti pomáhajú na farmách, nie je nič zlé. Farma je pre chudobnú rodinu zdrojom zárobku a dieťa získava zručnosti. A nakoniec, nikto predsa deťom, ktoré vypomáhajú na plantážach, nezakazuje chodiť aj do školy.
Už menej ale hovoria o tom, že deti na plantážach pracujú dlhé hodiny - s toxickými látkami či nebezpečnými nástrojmi, ktoré majú problém udržať v rukách.
Obchodovanie s ľuďmi
Hoci plantážnici na poliach často zamestnávajú celé rodiny, výskumy z terénu ukázali, že na kakaových plantážach sú aj deti bez akýchkoľvek väzieb - signál, že mohli byť zobchodované.
V roku 2002 International Institute for Tropical Agriculture odhadol, že na kakaových poliach Pobrežia Slonoviny pracuje približne 12-tisíc detí, o ktorých bol dôvod sa domnievať, že sa stali obeťami obchodu s ľuďmi. Na poliach Pobrežia Slonoviny končili najmä deti z chudobných oblastí Mali a Burkina Faso.
Autority sa na hraniciach snažia obchod s ľuďmi odhaľovať. Podľa pohraničníkov však odhaľovanie trestných činov komplikuje to, že deti, ktoré dobrovoľne opúšťajú domovy s vidinou lepšej budúcnosti, so sprostredkovateľmi spolupracujú.
Rodičia deti vydávali do rúk sprostredkovateľov v domnienke, že ich potomkov čaká lepšia budúcnosť. To bol aj prípad Oussoa Kwaku, o ktorom píše Ryanová. Jeho rodičia dúfali, že sa vyučí za automechanika v Abidžane.
Na školu nemali peniaze, živili ďalších 11 detí. Aj samotný chlapec dúfal, že práca mu pomôže dostať sa z chudoby a zarobiť si na vzdelávanie. Oussou nakoniec skončil na plantáži, kde pracoval od šiestej rána do šiestej večera za jedno jedlo denne.
Po pol roku sa chlapcovi podarilo utiecť do susednej dediny.
S mačetou v ruke
Zostaňme ešte chvíľu na farme. Kakaová plantáž sa usiluje naplniť očakávania trhu. Na to, aby zvýšila produkciu, siahla po mačete. Kakaovníky sa zvyčajne pestujú v tieni iných stromov a rastlín. Keď však farmári chceli v minulosti zvýšiť produkciu, hoci za cenu nižšej kvality, museli dostať kakaovník na slnko. Kakaovníky sú však na priamom slnku náchylnejšie na zarastanie burinami a choroby. A tak sa na farmy dostali herbicídy a pesticídy.
“Dám ti najviac polovicu. Ak nechceš, vezmi si svoje kakao späť.
„
Začalo sa odlesňovanie. Neznižuje sa ním len biodiverzita v krajine, ktorá prichádza o vzťahy medzi organizmami, bez stromov stráca pôda vodozádržnú schopnosť a eroduje. Keď sa pôda stane nevhodnou pre pestovanie, padajú k zemi ďalšie stromy.
Plantáže nezastavia ani vyhlášky o chránených územiach. Štatistiky Programu OSN pre životné prostredie ukázujú, že aj pre kakao prišla Ghana medzi rokmi 1990 až 2005 o takmer tretinu chráneného dažďového pralesa.
Motorových píl, nožov a mačiet sa chytajú ako dospelí robotníci, tak i tí detskí. Začínajú už za svitania, končia vo večerných hodinách, spia na drevených doskách v priestoroch s malými oknami bez dostupnosti k pitnej vode a sanitárnemu zariadeniu.
Kakao balia v 50- kilogramových množstvách do vriec a manuálne sa vynášajú z lesov. Kto zaostáva, popoháňajú ho rany a krik.
Neobratné zaobchádzanie s mačetou znamená časté poranenie. Najmä deti, pre ktoré je mačeta ťažká, majú na rukách, ramenách či nohách jazvy. Ochrana zdravia je minimálna, aj pokiaľ ide o aplikáciu postrekov - zvyčajne sa robia bez masky a ochranného odevu.
Farmári v nevýhode
A teraz sa dopestované kakao presúva do prístavu. Farmári ťahajú za kratší koniec aj vtedy, keď sa snažia svoje kakao predať.
„Trmácajú sa s ním zo svojej dediny do výkupného strediska celé hodiny. Keď tam po ôsmich či deviatich hodinách chôdze dorazia, obchodníci im oznámia, že cena medzičasom klesla. Povedia im niečo takéto: ´Dám ti najviac polovicu. Ak nechceš, vezmi si svoje kakao späť.´ Farmár tak nemá veľmi na výber. Buď ho predá alebo sa domov nevráti s nákupom pre rodinu.“
Takto opisuje postavenie pestovateľov kakaa José Antonio Santos z ekvádorského združenia Maquita Cushunchic Comercializando como Hermanos. Väčšinu svetovej úrody kakaových bôbov dopestujú malí farmári. Ak sa totiž kakaovníky pestujú vo veľkom, príliš často ich napádajú choroby.
Kakao patrí medzi najobchodovanejšie komodity, podobne ako káva, cukor, bavlna či banány. Je však až príliš často ovplyvňované extrémnymi výkyvmi svetových cien. Nehovoriac o tom, že farmári nemajú prehľad o aktuálnych cenách.
(zdroj: wikimedia/cc/Sanjay ach)Vysoké clá
Rodiskom najznámejších čokolád sú krajiny ako je Belgicko či Švajčiarsko. O čokoládovej tyčinke z Ghany či Pobrežia Slonoviny nikto nepočul. Napriek tomu, že tieto krajiny produkujú obrovské množstvo kakaa, surovinu ďalej nespracovávajú.
“Kakaovým” krajinám chýbajú technológie, ale to by dokázali zvládnuť. Hlavným dôvodom prečo sa čokoláda vyrába primárne v Európe, sú vysoké clá, ktoré na spracované kakao uvalili rozvinuté krajiny. Ako napríklad Európska únia. Tá síce umožňuje dovážať k nám nespracované kakaové bôby úplne bez cla, no za spracované bôby požaduje vysoké clá.
Keby sme k nám chceli priviesť tyčinku z Ghany, na cle by sme si priplatili až 35 percent.
Producentským krajinám to tak bráni začať s vlastnou výrobou a nás to v rámci globálneho obchodného systému zvýhodňuje. Pritom produkcia priamo v Afrike by pomohla vytvoriť nové pracovné miesta a výroba s vyššou pridanou hodnotou by zvýšila príjmy z predaja kakaa.
Od produkcie tejto komodity pritom závisí v globále približne 50 miliónov ľudí, pričom väčšinu tvoria malí pestovatelia v Afrike a Latinskej Amerike.
Nikdy neochutnali čokoládu
Africkí producenti kakaa nielenže čokoládu nevyrábajú, väčšina farmárov, ktorí zbierajú kakaové bôby nepozná sladkú chuť čokolády.
V roku 2014 sa do dedinky Kouadio-Yaokro na Pobreží Slonoviny vydal tím CNN. Ten okolo seba zhromaždil zhruba 200-členný dav miestnych obyvateľov a pýtal sa ich na život, ktorý závisí od výnosov z kakaa.
“Nikto z čokoládovní tu nikdy nebol. A zrejme najčudnejšie pre všetkých bolo, že ani jeden z dedinčanov nikdy neochutnal čokoládu,” napísal reportér CNN Matt Percival. “Mnohí ani len netušili, ako vyzerá, pokiaľ sme im ju neukázali.”
Starešina dostal od novinárov kúsok KitKatu, jednu z najpopulárnejších čokoládových tyčiniek, o ktorej Nestlé tvrdí, že sa ich zje asi 150 každú sekundu. “Jeho tvár sa skrútila od skladkosti - zrejme si uvedomil, že toto je tá vec, pre ktorú tvrdo pracuje celý život,” spomínal Percival.
Kakaový protokol
V roku 2001 vošiel - ako reakcia na množiace sa znepokojujúce informácie, ktoré médiá prinášali z kakaových plantáží - do života americkej legislatívy tzv. Harkinov-Engelov protokol. Právny predpis mal korporácie, ktoré obchodujú s kakaom, donútiť, aby do čo možno najnižšej miery znížili najťažšie formy detskej práce na poliach dodávateľov.
Nezaväzoval však, aby sa od detskej práce upustilo úplne. K napĺňaniu protokolu však dochádzalo len veľmi čiastkovo. Keď sa hovorilo o prekážkach, spomínala sa najmä prvá občianska vojna na Pobreží Slonoviny (2002-2007).
Medzičasom padali v USA prvé žaloby. Vysvetľovať, prečo sa naďalej množia správy o detských otrokoch museli najmä firmy Nestlé, Cargill a Archer Daniels Midland Co (ADM). “Nie sme majiteľmi plantáží,” odôvodňoval vtedy šéf Nestlé Peter Brabeck-Letmathe s odkazom, že Pobrežie Slonoviny by na tom bolo horšie, keby si od nich Nestlé nekúpilo nič.
O sedem rokov neskôr predstavilo Nestlé svoj “kakaový plán” (Nestlé Cocoa Plan), ktorý mal prispieť s vyššej environmentálnej a sociálnej stabilite. Hovorí o podpore farmárov, hlási sa k výstavbe škôl.
„Nestlé plán nestačí,” pustila sa do cieľov firmy komentátorka Forbsu. Poukázala napríklad na to, že viac postavených škôl detskú prácu nezníži. Pripomenula, že deti nechodia na polia “z dlhej chvíle”, ale jednoducho preto, že suma, ktorú dostávajú ich rodičia za to, že drú na poliach spolu s deťmi, je taká nízka, že rodina má čo robiť, aby prežila.
A výsledok žalôb po rokoch? Magazín US Uncut prišiel koncom októbra 2015 so zoznamom firiem, ktoré musia naďalej vysvetľovať, čo robia deti pod 15 rokov na poliach ich dodávateľov a prečo sú farmári naďalej neférovo platení za svoju prácu. Zaradil naň logá: Hershey, Mars, Nestlé, ADM Cocoa, Godiva, Fowler’s Chocolate a Kraft.
Je Fair-trade fér?
Vo svete dnes beží niekoľko kampaní, ktoré sa usilujú podmienky na kakaových plantážach zmeniť.
Pod celoeurópsku iniciatívu Za spravodlivú čokoládu sa k dnešku podpísalo takmer 123-tisíc Európanov, vlani svoje podpisy pridalo aj päť stoviek Slovákov. Iniciatíva žiada odstránenie detskej práci i dôstojnosť robotníkov polí, ktorí musia vyžiť z 1,25 dolára na deň. V tejto súvislosti sa objavuje známy termín "fair-trade". Lenže férové obchodovanie nemá vždy dosah na všetko, čo spotrebiteľská verejnosť žiada zmeniť.
Konzument dnes prakticky nemá stopercentnú istotu, že v jeho tabuľke čokolády nie je detská práca či klčovanie pralesov. Existujú certifikáty, ktoré napríklad v rámci fair-trade sledujú ničenie lesov (Rainforest Alliance Certification), avšak toto označenie výrobku už nezaručuje, že pri pestovaní kakaa nedochádzalo k otrockej práci.
V roku 2009 museli podľa organizácie Food Empowerment Project zakladatelia certifikátov suspendovať niekoľko západoafrických dodávateľov, pretože sa ukázalo, že i po udelení etickej nálepky naďalej využívali detskú prácu.
Organizácia aj preto nabádala svojich priaznivcov, aby nekupovali výrobky, o ktorých je známe, že sú z kakaa dovezeného zo západnej Afriky.
Autor: Stanislava Harkotová
Beata
Balogová
