Keď sa deti tešili aj z pomaranča

LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Darčeky na Štedrý deň v minulosti takmer vôbec neboli, dostávali ich len deti a boli to skromné, zväčša podomácky vyrobené hračky alebo šatstvo, povedala pre TASR liptovská etnologička Iveta Zuskinová.

"Deti sa potešili každej drobnosti. Ak otec bol murár a cestoval, nadšené boli, keď dostali pomaranč. Ale boli to také darčeky, ktoré im sami rodičia vyrobili. Mama ušila bábiku, otec vystrúhal koníka alebo vozíček. Až neskôr, keď už boli prostriedky na to, tak sa kupovali darčeky, ale naozaj maličkosti, napríklad perník," vysvetlila vtedajšie pomery. Dospelí si medzi sebou nedávali žiadne dary.

Zo stropu

Vianočné stromčeky v staršej dobe viseli zo stropu nad stolom a ozdobené boli len veľmi skromne, doma vyrobenými ozdobami. "Keď začiatkom 20. storočia, okolo roku 1910, bol v Žiari ozdobený prvý vianočný stromček, všetky deti z dediny sa boli pozerať, ako taký stromček vyzerá, ako vyzerajú vianočné gule," opísala Zuskinová.

Vo vidieckom prostredí mali všetky moderné výdobytky oveľa neskôr. "Skôr mali salónky v Liptovskom Mikuláši a v Ružomberku ako napríklad vo Východnej. Všetko sa to preberalo postupne. Dedinčania ani nemali peniaze, aby dokúpili salónky, ak ich deti zjedli. Do obalu potom dávali napríklad kus dreva," povedala.

Štedrý deň brali ako najväčší sviatok rodiny. "Bolo to o obrovskej tolerancii a spolupatričnosti. Po večeri sa rozprávali a trávili ten čas spoločne. Čítali si z kníh alebo si rozprávali príbehy. Dnes sa ľudia podľa mňa nevedia rozprávať. Najeme sa a čakáme, že nás zabaví televízor," dodala etnologička.

Symbolika jedla

Ľudia sa na tento deň dlho pripravovali, aby mali v dome poriadok, dopredu nachystané jedlo a krmivo pre statok a mohli tak nerušene sláviť Štedrý večer.

"Gazdiné často už od polnoci zamiesili na koláče a na chlieb. Ak sa im pečenie nevydarilo, chlieb praskol, prípadne dobre nevykysol, bola to mrzutá predzvesť budúcoročného nezdaru v rodine," povedala Zuskinová.

Koláče piekli len jednoduché, napríklad záviny. Na večeru varili zaužívané jedlá a veľa záležalo od náboženskej príslušnosti. "Inú večeru mali evanjelici a inú katolíci. U evanjelikov nebol až taký prísny pôst, katolíci nemohli jesť žiadne mäso. Evanjelici varili kapustovú polievku s údeným mäsom, katolíci len pôstnu šošovicovú alebo hubovú," vysvetlila rozdiely etnologička.

Každé jedlo malo svoju symboliku. "Drobný, zrnitý mak v opekancoch napríklad značil, že všetko treba rozmnožiť. Dôležitá tiež bola veľkosť jednotlivých šúľancov alebo opekancov. Napríklad na hornom Liptove, vo Východnej, varili takzvané šúľky s bryndzou. Mali byť veľké a dlhé, čo značilo prosperitu," opisuje tradičné jedlá Zuskinová.

Len po troške

Na štedrovečernom stole, ktorého nohy obopínala reťaz, aby rodina vydržala dlho pokope, bolo na znak vďaky a nádeje vyložené zo všetkého, čo sa v starom roku dopestovalo. Večera pozostávala z niekoľkých chodov, neboli to však chody, na aké sme zvyknutí v dnešnej dobe.

"Bolo to síce viacero druhov jedál, no z každého si zobli len po troške, naozaj symbolicky. Zaužívané bolo, že aj sušené ovocie je jeden chod, pretože kultivovaného, šľachteného ovocia nebolo veľa. Väčšinou z toho varili omáčku," opísala s tým, že napríklad v obci Liptovské Revúce rozprestierali na slávnostný stôl aj plachtu, tzv. posievku, ktorú používali na siatie obilia.

Stôl stál tradične v rohu izby. Veľmi dôležité bolo prestieranie štedrovečerného stola.

"Ľudia sa snažili naň naložiť všetko, čo symbolizovalo bohatstvo pochádzajúce z pôdy a jej úrody. Na stole boli doslova kopce jedla. Gazda s gazdinou sa stolovníkov pýtali, či ich spoza nich vidieť. Ak povedali áno, museli naň ešte naložiť. Keď už ich nebolo vidieť, gazda všetkým poprial, aby ho spoza stole nevideli ani v budúcom roku," zopakovala Zuskinová a dodala, že naložený slávnostný stôl bol čistým symbolom prosperity gazdovstva.