BRATISLAVA. Európa bude aj naďalej čeliť migračným vlnám, no predovšetkým z východu a menej už z juhu z afrického kontinentu. Tam sa skôr obávajú klimatických zmien, ktoré môžu spôsobiť nedostatok úrody, hlad, a tým nárast utečencov v rámci tohto kontinentu. Povedal ekonóm a výskumník zo Zambie Barnabas Mwansa v rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.
V rámci projektu Nadácie Pontis spolupracujete so slovenskými univerzitami a prednášate našim študentom. Majú informácie a záujem o rozvojové témy a pomoc?-
Som súčasťou projektu, ktorý má za cieľ vzdelávať o rozvojových témach, čiže predstaviť globálne rozvojové témy univerzitám. To, že som mohol prednášať slovenským študentom, považujem za výbornú príležitosť. Oceňujem vôľu univerzít zahrnúť rozvojové témy do súčasných študijných osnov a plánov. Mnohé rozvojové témy a problémy sa totiž týkajú rozličných spoločností, Slovensko nie je výnimkou. Dôležité témy sa týkajú klimatickej zmeny. Študenti by mali po prednáškach v súvislostiach pochopiť, čo znamená a môže spôsobiť klimatická zmena. Dôležité je aj nové smerovanie, ktoré dali rozvojovej spolupráci ciele, vyhlásené OSN. Študenti musia pochopiť, o čom sú Miléniové rozvojové ciele. Časť slovenských študentov má len čiastočnú predstavu, o čo v nich ide. Chýba im hlbšie pochopenie globálnych rozvojových cieľov. Na Slovensku celkovo absentuje väčšia znalosť týchto tém. Mala by to byť aj úloha médií, aby tieto témy zrozumiteľne sprostredkovali slovenskej spoločnosti. Vrátim sa ešte k študentom. Na Slovensku mám pocit, že sa vyučuje "mainstream", ktorý nie celkom zodpovedá potrebám pracovného trhu, kde je nutná väčšia znalosť a súvislosti globálneho vývoja. Tam je dôležité vedieť viac z oblasti politiky, ekonomiky aj životného prostredia, "genderových" tém, ohľadom zapojenia sa žien do globálnej ekonomiky. To všetko by malo viesť k pochopeniu, ako žijú ľudia v iných spoločnostiach. Som rád, že som aspoň trochu mohol prispieť k preklenutiu rozdielov medzi teóriou a praxou v rozvojovom vzdelávaní. Najmä ma potešilo, že študenti začali vnímať, ako ich globálne témy môžu ovplyvniť na lokálnej úrovni.
Slovenskí sociológovia často upozorňujú na to, že sme uzavretá spoločnosť, ktorá nedôveruje príliš cudzincom a migrantom. Objavili ste podobné tendencie aj medzi študentmi, s ktorými ste mali možnosť hovoriť?
Áno, všimol som si to. Spočiatku som mal pocit, že tunajší študenti vyznávajú kultúru mlčania. Prekvapilo ma to a premýšľal som, čo je v pozadí, či je to väčšou uzavretosťou malej spoločnosti, v ktorej študenti vyrastali. To sa však musí zmeniť. Prvým momentom je integrácia Slovenska do Európskej únie. Pocit, že ste súčasťou väčšieho celku, musí byť momentom zmeny. Slovensko sa touto integráciou stalo súčasťou širokej globálnej spoločnosti. Už študenti musia pochopiť, aké sú témy, ktoré sa týkajú Slovenska a ktoré musí vnímať a riešiť. Jednou z takýchto tém je partnerstvo medzi EÚ a africkými a karibskými krajinami. Študenti sa učia vnímať, že aj slovenskí politici musia robiť rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú politiku únie aj v oblasti rozvojovej pomoci. To je kľúčové. Ďalší príklad. Jednou z hlavných súčasných agend EÚ je otázka migrácie a utečeneckej krízy. Pri diskusiách som ich upozornil na skutočnosť, že na riešenie tejto otázky je potrebné podporovať mier, teda aby sa spoločnosti stali viac mierumilovné, stabilnejšie a predvídateľnejšie. Ľudia opúšťajú svoju krajinu, keď v nej nie je mier. Utečenci nechcú primárne žiť v Európe či na Slovensku, ale prichádzajú sem, pretože v krajinách, ako je Sýria, nie je mier. To je dôležité, aby študenti chápali, prečo dochádza k takým masívnym presunom ľudí vo svete.
Spomenuli ste problém migrácie. Ako by sa v súvislosti s migračnou krízou mala zachovať EÚ?
Najskôr si treba položiť otázku, prečo ľudia migrujú a opúšťajú svoje domovy. Môže to byť z politických dôvodov, pre nestabilitu v krajine, odkiaľ ľudia utekajú. Môžu to byť ekonomické dôvody, keď si ľudia hľadajú prácu alebo iné ekonomické možnosti. EÚ je v tomto smere zaujímavá. Prostredníctvom zahraničnej pomoci podporuje mnoho rozvojových krajín s cieľom, aby sa tieto štáty stali mierumilovné a bezpečné. Zároveň tým pomáha podporovať aj ich ekonomickú stabilitu, vytvárať nové pracovné miesta. Keď sa plnia tieto predpoklady, ľudia nemajú motiváciu odtiaľ odchádzať.
To je logické a platí to. Čo však v prípade Iraku a Sýrie? Obe krajiny boli relatívne bohaté, s autoritatívnou vládou, no stabilné. Z vonkajších či vnútorných dôvodov sa ocitli v konflikte, nestabilite a ľudia odtiaľ húfne migrujú. Je preto alternatívou EÚ aj dialóg na zachovanie stability pri autoritatívnych režimoch?
Štáty s autoritatívnymi režimami sú zraniteľné a nestabilné. Je len otázkou času, kedy príde nejaký vnútorný alebo vonkajší konflikt a ich obyvatelia budú donútení k migrácii. EÚ by preto mala mať systém včasného varovania a plány na scenáre vývoja, keď dôjde ku konfliktom v blízkosti jej hraníc. Súčasná migračná kríza ukazuje, že nič také nemala a že len reaguje na rýchly a nekontrolovaný vývoj. To sa musí do budúcna zmeniť, v jej záujme. Okrem toho musí konať v záujme prevencie pred konfliktami. Rokovať a diskutovať s predstaviteľmi zraniteľných štátov a hľadať riešenia s cieľom podporovať ich demokratizáciu, no zároveň sa pritom vyhnúť ich destabilizácii.
Hlavný migračný tok do Európy v tomto roku smeroval z Blízkeho Východu. Vidíte do budúcnosti riziko, že sa to môže týkať aj ďalších oblastí, napríklad v Afrike?
Naďalej ostane v tomto smere dominantný Blízky Východ, pretože sa v ňom nachádza veľa zraniteľných a zle spravovaných štátov. Afrika prešla za posledné roky výraznou zmenou a je politicky omnoho stabilnejšia ako v minulosti, azda s výnimkou niekoľkých subsaharských štátov. Afrika je veľmi bohatý kontinent a jeden z dôvodov mnohých vojen v minulosti bol boj o prírodné bohatstvo. To v súčasnosti vidno napríklad v Nigérii, kde pôsobí skupina Boko Haram. Do budúcnosti však očakávam, že do Európy bude prúdiť viac migrantov z Blízkeho Východu ako z Afriky, ktorá čelí inej hrozbe. Prejavy klimatickej zmeny zhoršujú v niektorých oblastiach úrodnosť pôdy a tým vytvárajú riziko hladu. A to môže byť dôvodom klimatickej migrácie, ktorá sa bude diať v rámci Afriky. Medzinárodné právo však nateraz nemyslí na ochranu migrantov tohto typu. Pokiaľ ste politický utečenec, legislatíva vám garantuje práva. Ak utečiete z dôvodu hladu po prírodnej katastrofe, nemáte žiadne istoty. To by mohol byť podnet pre OSN, aby sa začala s plnou vážnosťou venovať aj tejto téme. Takisto pre EÚ, ktorá, ak sa jej bude venovať, môže získať ďalší náskok v oblasti rozvojovej spolupráce.
Mnohí geológovia i ďalší experti varujú, že potenciálne vojny sa môžu rozhorieť o stenčujúce sa zdroje pitnej vody. Súhlasíte s nimi?
Na sto percent áno. To sa už deje vo viacerých subsaharských krajinách. Aj v Tanzánii napríklad museli odstaviť viacero hydroelektrární pre nedostatok vody. To vytvára výpadok energie pre celú ekonomiku a to je veľká hrozba. Ja pochádzam zo Zambie a aj tam sú v súčasnosti výpadky v zásobovaní elektrickou energiou. Aj preto musíme dôsledne reagovať na klimatické zmeny, pretože ich ignorovanie prinesie viac vojen do budúcnosti. Navyše, nie je to len africký problém. Rovnaká hrozba visí nad Blízkym Východom a to prináša aj veľké riziko pre Európu.
Spomenuli ste, že Afrika je bohatý kontinent na prírodné zdroje. Aj preto sa oň dlhodobo zaujímajú rôzne veľmoci. Veľmi aktívna je napríklad Čína. Ako hodnotíte jej úlohu pri industrializovaní Afriky a budovaní tamojšej infraštruktúry?
Mám z toho zmiešané pocity. Na jednej strane, Čína plne rozumie tomu, čo Afrika potrebuje. Jednoznačne dobudovať infraštruktúru, ako sú cesty, železnice, elektrické vedenie. Taktiež potrebuje školy, univerzity, nemocnice. Čína ponúka ich výstavbu. Na druhej strane, tým však len využíva vlastné kapacity a nezvyšuje ekonomický potenciál afrických krajín. Berie si zdroje, ktoré tieto krajiny majú, no nechávajú ich ekonomiky v závislosti od ťažobného priemyslu. Hospodárstvo väčšiny afrických krajín však potrebuje diverzifikovať. V posledných mesiacoch sa tým dostávajú do veľmi rizikovej pozície, pretože čínska ekonomika spomaľuje a tento vývoj prenáša aj do zahraničia. Pre Afriku to tiež znamená spomalenie ekonomického rastu, v priemere zo 7-8 percent na takmer polovicu. To je však už málo na boj s chudobou v Afrike, a preto možno znovu očakávať jej nárast. Celkovo sa tým pre Afriku nemení nič v pozitívnom smere. V minulosti to boli najmä európske krajiny, ktoré ťažili v Afrike suroviny a držali ich ekonomiky v závislej pozícii. V súčasnosti ich vo väčšej miere vymenila Čína.
Ako sa môže Afrika vymaniť z tejto ekonomickej pasce a vybudovať napríklad vlastný priemysel, ktorý nebude závislý len na ťažbe surovín?
Africké krajiny musia čo najviac investovať do vzdelávania mladých ľudí a do transferu technológií, ktorý je na kriticky nízkej úrovni. Na prvé miesto som dal vzdelávanie, pretože, ak bude čoraz viac vysokoškolsky vzdelaných ľudí, je predpoklad, že veľká časť z nich investuje svoj talent a schopnosti do podnikania a to môže pozdvihnúť ekonomiku a vytvoriť jej priemyselnú základňu. Keď som spomínal transfer technológií, musím povedať, že Afrika sa v tomto smere postupne mení a nie je ani zďaleka taká zaostalá, ako by sa mohlo zdať. Napríklad drvivá väčšina mladých ľudí nepoužíva mobilný telefón primárne na telefonovanie, ale využíva jeho aplikácie, napríklad na peňažné transakcie. Rovnako farmári pri kalkulácii úrody a jej nahlasovaní používajú mobilné aplikácie. Takisto používajú tieto technológie a GPS na lokalizáciu zdrojov vody, najmä pri odľahlých farmách. Nositeľmi týchto nových technológií sú mladí ľudia a to je pre mňa nádej, že aj vďaka nim dokážu vnímať, aké je dôležité meniť nielen ekonomiku, ale aj politický systém, aby bol moderný a demokratický.
