Pred dvoma rokmi upozornila na bielenie karty novorodenca v nitrianskej fakultnej nemocnici. Ministerstvo zdravotníctva ani vedenie nemocnice jej neverili. Naopak, v práci ju šikanovali. Keď denník SME priniesol dôkazy, vrátili ju na oddelenie, kde predtým pracovala. Detská reumatologička ZUZANA PECHOČIAKOVÁ (53) z Nitry.
Čo hovoríte na to, že bývalá prednostka nitrianskej novorodeneckej kliniky Alena Ďurišová, ktorá bielila zdravotnú dokumentáciu novorodenca, je konzultantkou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v odbore neonatológia?
„Ani som netušila, že sa dostala pracovať na úrad pre dohľad. Bola som z toho veľmi prekvapená. Trochu ma to aj pobúrilo. Zarazilo ma, že človek, ktorý sa nezachoval profesionálne, sa dostal na úrad, kde by sa mu možno aj kauza bielenia dostala na posudzovanie.“
Mal by človek s takouto minulosťou robiť konzultanta?
„Určite nie.“
Pred dvoma rokmi ste upozornili na bielenie zdravotnej karty. Prečo ste to urobili? Prečo ste sa netvárili, že to nevidíte?
„Sú to už dva roky, ale ja si na to obdobie dosť jasne spomínam. Veľmi dobre si pamätám, ako vtedajší primár prišiel za mnou a ukázal mi dokumentáciu a spýtal sa ma: Prečo ste bielili v tejto dokumentácii? Pozrela som sa a vybavila som si toho malého pacienta. Vedela som, že som s jeho dokumentáciou nič nerobila. Uvedomila som si, že boli zabielené dôležité informácie a k zabieleniu došlo pod mojou pečiatkou s mojím podpisom. Keby sa ten chorobopis založil a vytiahlo by sa to o mesiac, ako by som dokázala, že som to nezabielila? Rozhodnutie, prečo na to poukázať, vychádzalo z dvoch postojov. Predovšetkým mi išlo o zdravie pacienta. Uvedomila som si, že toto sa nesmie diať. Po druhé som si povedala: Musíš chrániť aj seba.“
Bol to teda z vašej strany obranný mechanizmus?
„Na prvom mieste išlo o pacienta, došlo k manipulácii s jeho zdravotnou dokumentáciou. Ale bola to aj sebaobrana.“
V momente, keď vám to primár ukázal, mali ste tušenie alebo podozrenie, kto to urobil?
„My lekári na oddelení sme v podstate tušili, že by to mohla byť pani doktorka (Ďurišová, pozn. red.). Napísala som list riaditeľovi Jozefovi Valockému. Uviedla som v ňom, že došlo k manipulácii so zdravotnou dokumentáciou neznámou osobou. Všetko som mu doložila, originál príjmu pacienta, aj ako to vyzeralo po odovzdaní a archivovaní zdravotnej dokumentácie. Vinníka pomenoval on (Valocký, pozn. red.) v odpovedi na môj list. Odpovedal mi, že to bola pani docentka (Ďurišová, pozn. red.). Že ona to môže robiť zo svojej pozície prednostky. Určite bola v odpovedi pána riaditeľa aj veta, že prednostka bude školiť iných primárov vo vedení zdravotnej dokumentácie.“
Nemali ste strach, že rúbete príliš vysoko, keď ste poukázali na chybu prednostky a námestníčky riaditeľa Ďurišovej?
„Nechcem byť veľká hrdinka, ale vtedy som nepociťovala strach. Skôr som pociťovala vnútorný vzdor. V duchu som si povedala: Tak toto nie! Toto sa predsa nemôže diať.“
Za svoj postoj ste dosť pykali. Vyhodili vás z lekárskej izby, dali vás do prijímacej ambulancie, kde pracujú začínajúci lekári. Ako ste to zvládali?
„Veľmi ma ranilo, keď mi prednostka odkázala, že sa musím vysťahovať z lekárskej izby. Aj teraz sa mi ešte pri spomienke na to tlačia slzy do očí. Odkázala mi, že keď sa nevysťahujem, vymení zámku.“
Bolo to pre vás teda úplné poníženie?
„Tak som to cítila. Vysťahovala som sa vo štvrtok, ale zabudla som si tam obraz. Keď som sa poň vracala o deň neskôr, už bola zámka vymenená.“
Čo vám v tejto situácii dávalo silu, aby ste nerezignovali a išli ďalej?
„Som veriaci človek. Veľmi som sa vtedy modlila. Prosila som Boha, aby mi ukázal cestu. Veľmi mi to pomáhalo. Bez toho by som to asi nezvládla. Mala som ohromnú podporu od môjho 80-ročného otca a mojej sestry, ktorí to úplne chápali. Po tom, čo sme už dávno zostali sami bez mamy, je naša trojica veľmi zomknutá.“
Necítili ste od kolegov, že ste v nemilosti?
„Od kolegov som mala maximálnu podporu. Trochu väčšiu podporu som čakala od sestier. Mali veľký strach. Bolo mi to ľúto, ale snažila som sa to pochopiť. Sú to ženy, ktoré majú rodiny. Báli sa o zamestnanie. Preto som im nikdy nevyčítala tento ich postoj.“
Báli sa prednostky?
