BRATISLAVA, NITRA. Slovensko je krajina, ktorá utečencov príliš neprijíma. Ale netreba zabúdať, že sme už raz tisícky ľudí prijali – počas čečenských a balkánskych vojen.
Žijú medzi nami a stali sa súčasťou našej spoločnosti. Rovnako aj Iračania budú pre nás prínosom a môžu nás veľa naučiť.
Desiatkam ľudí to na prezentácii v stredu dokončeného dokumentu o kresťanoch z Iraku povedal jeho autor a občiansky aktivista Anton Frič. Ten do Iraku vycestoval už päťkrát. Naposledy odtiaľ priletel so skupinou utečencov do Košíc.
Premietanie dokumentu spolu s diskusiou má zvýšiť povedomie ľudí o 149 irackých kresťanoch, ktorí na Slovensko prileteli koncom novembra. Niektorým z nich ponúkli ubytovanie dobrovoľníci a organizácie v Nitrianskom kraji, no stretlo sa to s odporom miestnych.
Osudy utečencov Frič zachytáva v dokumente Slzy a nádej Iraku. Skupinu kresťanov sledoval v ich domovine a bol pri nich aj počas prvých dní na Slovensku, keď sa dostali do záchytného tábora pre utečencov v Humennom. Tam sa začal ich nový život bez prenasledovania, zabíjania a nedostatku všetkého, čo človek potrebuje na normálne fungovanie.
„Jedny z prvých otvorených dverí má pre nás Slovensko,“ rozpráva v dokumente starší Iračan. Pripúšťa, že Slovensko nie je práve zasľúbenou krajinou a že ani skupina Iračanov nie sú ľudia bez chýb. Tvrdí však, že sa pokúsia byť pre svoju novú domovinu prínosom.
Susedia v obciach Nitrianskeho kraja šikanujú dobrovoľníkov Čítajte Život na úteku
Kresťanské rodiny, ktoré začínajú život na Slovensku, sa napriek obrovskej kultúrnej odlišnosti snažili okamžite pochytiť čo najviac zo slovenčiny. Tí, čo ich sprevádzajú, hovoria, že najlepšie to ide malým deťom. Za necelý mesiac sa dokázali naučiť stovky slov a výrazov, dorozumeli by sa v bežných komunikačných situáciách. Vo vianočnom období si iracké deti zaspievali Tichú noc po slovensky.
