BRATISLAVA. Ak môže človek zomrieť spokojný a vyrovnaný so svojím životom, Antonovi Srholcovi to bolo dopriate. Verím, že ešte mal potešenie z posledných Vianoc a dúfal, že nový rok 2016 prinesie Slovensku aj niečo lepšie ako neistoty, strach a nenávisť. Potom odišiel do večnosti s pokojom človeka, ktorý tu, na zemi vykonal všetko, čo mal.
A vykonal to s noblesou, lebo napriek všetkým trápeniam a krivdám nikdy nestratil vieru ani svoju ľudskú tvár. Anton Srholec nie je len symbolom slobodného človeka, ktorého nedokázala spútať ani inštitucionalizovaná cirkev, ale aj symbolom nesmierne ťažkých čias, ktoré si vždy vyžadovali jasné postoje a jednoznačné voľby.
Skúšky charakteru
V rozhovore pred dvoma rokmi mi povedal, že je vďačný Bohu, že si vždy musel vybrať, lebo tie míľniky boli preňho skúškou charakteru.
A vždy si vybral správne: vtedy, keď odmietol študovať v bratislavskom seminári, kde komunisti dosadili svojich ľudí, a radšej podstúpil riziko emigrácie do Talianska, vtedy, keď sa rozhodol vrátiť na Slovensko, aj vtedy, keď sa tu nepodriadil aktuálnej cirkevnej moci, aby dostal farnosť, lebo svoju vnútornú slobodu si cenil nadovšetko.
Vybral si ťažšiu cestu, ako teológ a intelektuál sa stal manuálnym robotníkom bez možnosti sa ďalej vzdelávať, a túto mentálnu traumu si so sebou niesol celý život. Ako aj skúsenosť, že väzenie sa nekončí chvíľou, keď človeka prepustia na slobodu. Stigmu nedôveryhodného rebela si niesol so sebou po celý život – paradoxne v cirkvi aj po tom, ako sa mu zo strany štátu dostalo uznania.
Otec Antonio bol najvzácnejším človekom, akého sme tu mali Čítajte Skutočne byť slobodný
To, čo prežil a čím prešiel, mu však dávalo doživotné oprávnenie skutočne byť slobodným – desaťročný pobyt v jáchymovských baniach, roky ťažkej práce v betonárňach a nútené vyhnanstvo na okraji cirkvi mu dodali autenticitu a vierohodnosť, akú mal v slovenskej cirkvi málokto.
Nielen pre samotný životný príbeh, ale najmä pre to, lebo ho dokázal naplniť obsahom. Do konca života si zachoval vieru v Krista, hlbokú a pravdivú, takú, ktorá bola v mnohom nezávislá od inštitúcie cirkvi a nepotrebovala formality.
