Nedávno vám vyšla kniha rozhovorov s Antonom Srholcom. Rozhovory trvali šesť rokov. Prečo ste si práve jeho vybrali na takú dlhú osobnú diskusiu?
„Pretože keď sme sa prvýkrát stretli, jeho oči žiarili úprimnosťou, priamočiarosťou, až detskou radosťou. Zastavil sa za mnou po jednom koncerte a spýtal sa: Kde ste boli doteraz? Bola som práve rok po zázračnom uzdravení a vedela som, že on, kňaz, ma nevysmeje, keď mu poviem, že som prežila niečo, čo si ľudský mozog nevie vysvetliť. Pri ňom som sa nemusela báť, že nebudem pochopená. Našla som v ňom veľké a široké srdce, vďaka nemu som na svojej ceste mohla pokročiť ďalej. Verím, že ja som ho mohla obohatiť aspoň kúskom môjho srdca.“
Ako vystupoval pri takýchto obyčajných, „svetských“ stretnutiach?
Bol človek, čo videl v ľuďoch skryté kvality. Videl to, na čo zatiaľ nikdy nikto nezasvietil. A keď niečo dobré, úžasné v ľuďoch objavil, aj im to povedal. Mnohí sa pri ňom cítili vďaka tomu o čosi významnejšie a pocítili túžbu byť lepší.“
Veľkú časť svojho života prežil na periférii, ani po revolúcii ho cirkev nezavolala celkom späť. Zostal akoby na jej periférii, žil a pracoval na periférii Bratislavy. Ako to prijal?
„Nebolo jeho túžbou byť na okraji. Anton Srholec bol lídrom, vodcom, človek centra. Keby ho do toho centra pustili, mnohé veci sa u nás mohli diať inak. No keďže to možné nebolo, prijal aj túto úlohu, slúžil jej a podľa mňa v nej aj obstál. Na nikoho nebrýzgal, nikoho neosočoval, nehneval sa na ľudí. Hovorieval, že je Božie kráľovstvo a svet, v ktorom žijeme. Iný svet mať nebudeme. Či budeme na jeho okraji, alebo v centre, vždy budeme mať zaňho rovnakú zodpovednosť. Kňažstvo vnímal ako povolanie pána a my sa ani len nevieme priblížiť k tomu, čo to preňho znamenalo.“
Antona Srholca obrali o farnosť, ale darovali mu krásny film Čítajte Vnímal svoj vplyv, svoju možnosť ovplyvňovať spoločenský život a verejnú mienku? Alebo si vravel, nech sa deje, čo sa má stať?
„Veľmi ho vnímal. V živote mal jednu nemennú pravidelnosť: Každé ráno si prečítal pár veršov z Biblie a k tomu noviny. Nebol mimo reality, nenechal sa vláčiť osudom a do života sa aktívne zapájal. Kde mohol, povedal svoj názor. Vedel, že je želaný z rôznych strán, a nemyslím tým politické strany. Bol sčítaný, dobre poznal vážnu hudbu, mal teologické aj filozofické vzdelanie a popritom aj srdce na poriadku. Ľudia sa pri ňom cítili dobre a cítili sa aj obohatení jeho názormi.“
Akou témou sa v poslednom čase zaoberal?
„Samozrejme, zapodieval sa úvahami, kam vyústi svet. Ani kríza, ani utečenecká kríza mu nebola ľahostajná. Rozmýšľal nad hierarchiou cirkvi, dumal, ako sa bude v budúcnosti vyvíjať, aká bude jej tvár. Znepokojovalo ho, že sa vraciame ku komunistickému spôsobu života, myslenia a vládnutia. Pýtal sa, či si udržíme slobodu, za ktorú niektorí tak ťažko zaplatili, aj on. Budeme sa vedieť postarať jeden o druhého? A viem aj, že boli témy, čo ho boleli.“
Aké napríklad?
„Trápilo ho, že sú ľudia, ktorí sú schopní zapredať svoje priateľstvo za nejakú ekonomickú výhodu. O tom mi v poslednom čase často rozprával.“
Vo vašom filme na záver hovorí, že nevie, či sa niekedy dopracuje k baránkovi Božiemu, pretože v detstve zjedol dva koláčiky, keď mal na Vianoce držať pôst. Prečo na takú maličkosť nezabudol?
„To bola taká milá detská príhoda. So sestrou šiel hľadať baránka na oblohe, vraveli im, že kto ho nájde, bude celý život šťastný. No pod podmienkou, že do sviatočnej večere vydržia držať pôst. Jeho sestra vydržala a António vravel, že celý život bola vyložene šťastná. On si tajne vzal dva koláčiky, a musel si teda tú cestu k baránkovi oddrieť. Samozrejme, hovoril to s humorom. Zároveň to však použil ako metaforu. Nad žiadnou malou krádežou, nad žiadnym malým klamstvom by sme nikdy nemali mávnuť rukou, hovoril. Človek sa každú chvíľu rozhoduje, po akej ceste pôjde, či bude reprezentovať lásku, pomoc, úprimnosť, alebo to druhé. A každým rozhodnutím, ovplyvňuje aj životy ľudí, čo kráčajú vedľa neho.“
Keby ste si teraz mali vybaviť jednu jeho vetu, ktorá by to bola?
„Asi jeho zvolanie: Alenka, vitaj! Aj teraz, len pred pár dňami som ju počula, keď sme s manželom Ivanom prišli na návštevu. Kričal na mňa, keď počul hlasy v predsieni. Z tých jeho slov by som vedela vymenovať mnohé. Správa o ňom prišla ráno a odvtedy ma už viacerí oslovili, dostala som sa trochu do pozície hlasnej trúby. No nikdy nezabudnem, ako mi raz povedal: Svoj príbeh som nikdy nepredal. Je to pravda. Želám si teraz len jediné, aby strážil moje srdce.“
