Boja sa Slováci dôsledkov utečeneckej krízy či nedávnych útokov v Paríži viac ako obyvatelia iných krajín?
„Nemyslím si, že sme v tom iní. Pocit ohrozenia niečím či niekým iným je istým spôsobom celkom normálny. Ľudia zvyčajne majú obavy z niečoho nového. Nemusí sa to týkať len ľudí. Keď sa začali používať automobily alebo sa začalo lietať, tiež to sprevádzali obavy. To, čo mám zabehnuté a poznám, mi pripadá viac predvídateľné, a preto sa toho menej bojím. Viac sa napríklad bojíme cestovať lietadlom, hoci oveľa viac ľudí hynie na cestách pri autonehodách. Navyše, pri lietaní máme pocit, že situáciu nemáme vo svojich rukách, a aj preto sa bojíme viac.“
V Rakúsku však prijímali utečencov výrazne inak ako u nás. Ľudia ich vítali. Bude raz vôbec možné, aby sa to stalo aj na Slovensku?
„To je aj odraz spoločnosti. V Rakúsku takisto žijú ľudia, ktorí sa boja a tí asi nešli vítať migrantov. Na druhej strane sú aj u nás ľudia, ktorí hovoria, že by sme mohli byť viac otvorení a prijať týchto ľudí. Tento obraz však do istej miery odráža aj našu históriu. Štyridsať rokov sa k nám nikto nedostal a nič podobné sa tu ani neriešilo. Najmenej dve generácie nič podobné nezažili. Zato Rakúsko celý čas migrantov prijímalo, a to aj z našich krajín.“
Odráža sa teda na negatívnych náladách práve historická uzavretosť?
„Áno. Ľudia z východného bloku zrejme nemajú skúsenosť s tým, že by sem niekto prichádzal vo väčších počtoch. Potrebujeme čas, aby sme si mohli na to zvyknúť.“
Keby kríza prišla o päťdesiat rokov neskôr, reagovali by ľudia na Slovensku lepšie?
„To by záviselo od toho, ako by tých päťdesiat rokov vyzeralo. Ak by sa sem bez problémov dostali a etablovali iné národnosti a kultúry a spolužitie s nimi by fungovalo, tak by ľudia k tejto otázke asi neboli takí vyhranení. Zatiaľ k nám prišla, povedzme, vietnamská menšina, ktorá je už relatívne veľká. Nikdy som nepočul, že by sa ich niekto obával či nesúhlasil s tým, aby tu boli. Dnes je však situácia špecifická. Panuje názor, že utečenci sú ľudia s islamskou kultúrou, pričom ľudia, ktorí sa islamom zaštiťujú, nemajú dobré meno. Je preto ťažké vidieť tieto veci inak.“
Čoho sa pri utečencoch vlastne bojíme?
„V prvom rade je to obava z terorizmu. To je niečo, čo zasahuje životy ľudí a je to nevyspytateľné. Ak niekde prebieha vojnový konflikt a idem tam, tak riskujem, že sa zraním či zahyniem, ale dopredu o tom viem. Keď sa stane teroristický čin, tak to neviem a nečakám. Práve to zvyšuje strach. Nepredvídateľnosť a hrozba. Fakt, že by sa tu malo etablovať iné náboženstvo, je iná téma, keďže pri nej už ide o dlhodobý proces. Nie je to tak, že sem dnes prídu moslimovia a zajtra sa niečo stane. Ľudia s novým náboženstvom sa tu musia zabývať, vznikne nová komunita a dôsledky sa prejavia až neskôr.“
Má náš strach aj racionálny základ?
“Čím väčší tlak budeme na ľudí vytvárať – aj keď pozitívnym smerom, tým väčší protitlak, nevôľu a strach môžeme očakávať.
„
„Nedá sa to úplne globalizovať. Nájdeme ľudí, ktorí povedia, že 25 rokov žijú vedľa suseda, ktorý je migrant, a nikdy s ním nemali problém. Niekto iný však bude mať skúsenosť, že nejaký prisťahovalec ho prepadol. Máme teda tendenciu hádzať ľudí do jedného vreca. Takto je to pre nás jednoduchšie. Vždy je to len nejaký predpoklad, do značnej miery ovplyvnený tým, čo vieme a nevieme. Utečenci majú v súčasnosti skôr negatívne PR. Očakávať, že sa ich ľudia nebudú báť, je nepravdepodobné. Ľudia by neriešili alebo sa dokonca tešili možno na peruánskych Indiánov, o ktorých máme predstavu, že sú to mierumilovní ľudia. V prípade prichádzajúcich utečencov máme skôr negatívne poznatky o Islamskom štáte, teroristoch a podobne. To je to racio, ktoré v tomto strachu je.“
Zmenila by niečo osveta, že prijímame len preverených ľudí, ktorí potrebujú pomoc, a po prvom roku by sa ukázalo, že na Slovensku žijú bez problémov?
„Ak by s nimi naozaj neboli problémy a negatívne by nevyčnievali, nálada by sa mohla postupne meniť.“
Dá sa pripísať negatívny postoj k utečencom aj tomu, ako sú v médiách vykresľovaní?
„Niektorí ľudia si aj uvedomujú, že to, s čím narábajú, sú len skreslené predstavy. To je dobré rešpektovať a nie obviňovať ich za to, či dokonca zhadzovať. Len čas a skúsenosti nám môžu pomôcť, aby sa naše predstavy vyvrátili či potvrdili. Médiá by mali prinášať komplexné informácie. Teda nielen pozitívne, ale ani výlučne negatívne. Dôležité je, aby zachytávali skutočné dianie. Keď sa napríklad pozrieme do 90. rokov na vojnu v Severnom Írsku a to, čo sa tam dialo, tiež to tam bolo neľahké. No žilo tam veľa normálnych ľudí. Dnes sa o Severnom Írsku nehovorí ako o problematickej krajine a nezvažujeme, či by sme ho radšej nemali navštíviť.“
V Gabčíkove však zorganizovali referendum proti príchodu utečencov. Prečo, keď aj miestni zväčša vravia, že s tamojším táborom nemali zlé skúsenosti?
„V tomto prípade je to asi naozaj strach, ktorý ľudí motivuje na to, aby sa bránili. Veci, ktorej sa bojíme, je pre nás jednoduchšie sa zbaviť alebo sa jej vyhnúť. Ak chceme, aby sa postoje zmenili, potrebujeme sa naučiť rešpektovať prežívanie ľudí. Čím väčší tlak budeme na ľudí vytvárať – aj keď pozitívnym smerom, tým väčší protitlak, nevôľu a strach môžeme očakávať.
Dá sa predpokladať, že by referendum dopadlo v nejakej inej obci na Slovensku inak?
„Rozmanitosť sa u nás v tomto smere viac-menej stratila. Problémom sa niekedy stáva aj to, keď sa niekto presťahuje z Košíc do Bratislavy. To sa pravdepodobne deje všade na Slovensku a možno aj v iných krajinách. Asi by teda aj referendum dopadlo všade podobne.“
Nedávno sa ako problém ukázal aj príchod 150 asýrskych kresťanov do dobrovoľníckych rodín. Naozaj prekáža čokoľvek cudzie?
„Možno áno. Závisí to však aj od atmosféry v spoločnosti. Keby utečenci prišli, povedzme, pol roka po novembri '89, mohlo by to vyzerať úplne inak. Eufória bola v celej Európe obrovská, každý by bol asi vítaný ľahšie. Dnes však atmosféra a emócie v európskom priestore nie sú pozitívne. Máme tu krízu v Grécku, znechutenie zo spoločenských vecí okolo Únie a podobne. Možno je otázne, nakoľko je to objektívne, no situáciu s utečencami ľudia berú tak, že sami nie sme veľmi v pohode a ešte nám sem aj príde niekto cudzí a máme sa o neho starať.“
Načrtli ste, že aj u nás sú ľudia, ktorí by radi pomohli. Sú medzi nimi aj takí, ktorí zároveň zo strachu nechcú utečencov na Slovensku?
„Sú určite aj takí. A, samozrejme, aj takí, ktorí by reálne prijali nových ľudí do svojich domovov. No aj oni sú ovplyvnení mienkou širšieho okolia. Ak sú v menšine, tiež musia reflektovať, čo by na to povedalo ich okolie a čo by to spravilo s mikrosvetom, v ktorom žijú. Môžu sa dostať do situácie, keď im sused, ktorého poznajú 20 či 30 rokov, povie, že ak si sem nasťahujú niekoho, tak spolu skončili. Potom zvažujú, či chcú riskovať vzťah pre niekoho cudzieho. Aj ochota pomôcť má širší kontext.“
Sú ľudia vôbec pripravení na utečencov v dobrovoľníckych rodinách?
„Zatiaľ skôr nie. Spoločnosť na to síce má potenciál, no ide aj o čas. Je dôležité, do akej miery majú ľudia pocit, že je dobre postarané o nich, ako sa cítia vo svojich životoch. Dnes sú skôr nespokojní, unavení, namosúrení. Nežijeme strašné časy, nič výrazne zlé sa nedeje, nastavenie je však také, že ľudia toho majú dosť. Nemajú sa tak, ako by chceli.“
Je nejaký rozdiel medzi generáciami?
