Na maľbe z roku 1657 od Jana Vermeera van Delfta, popredného majstra holandského maliarstva, dievča číta list. Pri otvorenom okne, sústredene zahĺbené s pozornosťou plne uprenou na kúsok papiera. Postavu vidíme z profilu. Dievča drží list oboma rukami a je už takmer na konci, no z jeho tváre nevyčítame ani náznak emócie. Divák sa nemá čoho chytiť, nedozvie sa nič o jeho obsahu alebo odosielateľovi.
V oknei sa odráža len tvár mladej ženy, no žiadny, ani len krátky riadok či slovko, ktoré by nám čokoľvek prezradilo. Čítanie listu je vec výsostne súkromná. Už to, že sa môžeme vďaka odhrnutému závesu prizerať takej osobnej chvíľke, vyvoláva v nás neurčitý pocit voyerizmu. Listové tajomstvo však ostáva uchované.
Dievča čítajúce list z roku 1657 nie je jediným obrazom Jana Vermeera s touto tematikou. Až na šiestich z celkovo tridsiatich siedmich dochovaných ktosi listy píše alebo číta. (zdroj: Jan Vermeer van Delft)Nedoručené posolstvo
Iná mladá žena len o pár rokov neskôr píše v liste milému: „... vernosť, ktorú si mi sľúbil a ktorú ja z hĺbky duše zachovávam ...“ a vyznanie doloží malým farebným obrázkom holubice držiacej v zobáku horiace srdce. Položí ho na list, ten zložito poprekladá, zapečatí a odošle. Zásielka však ostane navždy nedoručená, posolstvo vernosti a lásky odkryje biela papierová holubica až zvedavým pozemšťanom v ďalekej budúcnosti.
Po viac ako tristo rokoch, v novembri minulého roka totiž Poštové múzeum v Haagu (Museum voor Communicatie in The Hague) informovalo verejnosť o jedinečnom výskume dobovej korešpondencie, ktorá pochádza zhodou okolností z konca 17. storočia.
List milému s holubicou je súčasťou nálezu, prostredníctvom ktorého máme dnes skvelú príležitosť dozvedieť sa zaujímavosti o korešpondenčných zvyklostiach z čias jeho súčasníkov.
Holubica držiaca v zobáku horiace srdce, obrázok z lásky ako prísľub vernosti priložený k ľúbostnému listu. (zdroj: Signed, Sealed & Undelivered Team, 2015–2016, Museum voor Communicatie, The Hague )Papierový poklad v truhlici
Vo veľkej truhlici vodotesne potiahnutej tuleňou kožušinou a vystlanej ľanovým súknom opatroval dlhé roky Simon de Brienne, holandský poštmajster z Haagu 2600 nedoručených listových zásielok. Šesťsto z nich ešte dosiaľ nikdy nebolo otvorených a prečítaných. De Brienne zastával spolu s manželkou Máriou Germainou v rokoch 1676 až 1707 poštový úrad a Viliam III. Oranžský, neskorší kráľ Anglicka, Írska a Škótska, ich za vzorné služby dokonca oficiálne povýšil na dvorných poštmajstrov.
Na zadnej strane každého z listov je starostlivo poznačený jeden z troch dôvodov nedoručenia - adresát sa odsťahoval, zomrel alebo zásielku prevziať odmietol. V tých časoch sa odosielateľ s adresátom delili o poštovné. Najmä v medzinárodnom poštovom styku platilo, že polovica poplatku bola uhradená pri podaní listu a druhú zaplatil adresát, keď mu pošta list doručila.
