Mária Smreková si minulý týždeň prebrala od Andreja Kisku medailu prezidenta Slovenskej republiky. Učí už 38 rokov a svoje rozhodnutie vymeniť chemické laboratórium za katedru neoľutovala. V roku 1991 bola medzi zakladateľmi 1. súkromného gymnázia v Bratislave, kde je dnes riaditeľkou.
Zaskočilo vás štátne vyznamenanie od prezidenta?
„Veľmi ma zaskočilo, v živote som nad takýmto a ani žiadnym iným ocenením nerozmýšľala. Každému je určite jasné, že to ocenenie patrí tímu ľudí, ktorí sú okolo mňa. Nebolo by to možné bez mojich úžasných kolegov a rodičov, ktorí nám dôverujú a zveria svoje deti.“
Podľa čoho si vyberáte učiteľov?
„Výber je technicky zložitejší. Napríklad, máme na miesto 150 záujemcov. Najskôr robíme papierový výber približne 25 ľudí. S každým sa rozprávame a potom vyberieme približne desať, ktorí idú na psychologické testy. Z nich vyberieme asi troch, ktorí u nás musia odučiť dve hodiny. Potrebujeme vidieť ich prácu s deťmi a odbornosť, zistiť či je to človek, ktorý má ambíciu sa meniť a rásť. To je najdôležitejšie.“
“Nevidím slovenské školstvo ako tragické, pretože zmena nastáva práve v školách. Učitelia sa pomaly začínajú menej báť a získavajú sebavedomie.
„
Pracujú učitelia na sebe, alebo len napĺňajú povinný kreditový systém?
„Tento kreditový systém je pomýlený a robí sa iba pre peniaze. Ak sa chce učiteľ seriózne postaviť pred žiakov, tak sa musí ďalej vzdelávať. On sám najlepšie vie, kde ho tlačí topánka. Ak nedokáže jednať s rozčúleným rodičom, viem, že potrebuje. Druhý, kto to má vedieť a má mať možnosť rozhodnúť, je vedenie školy. Či má učiteľ zapracovať na psychológii, pedagogike, alebo odbornosti. Ministerstvo by malo dať na vzdelávanie učiteľov peniaze školám a tie by mali rozhodnúť, kde, v čom a ako sa má učiteľ vzdelávať.“
Požiadavku štrajkového výboru učiteľov na zmenu systému vzdelávania pokladáte za oprávnenú. Ako vnímate požiadavku na zvýšenie platov?
„Je veľká škoda, že vedenie ministerstva a politici neberú dostatočne vážne, že mladí učitelia, ktorí takéto akcie organizujú, majú medzi 30 a 40 rokov. Sú to mladí chlapi, ktorí chcú zostať na škole. Tlačí ich však rodina, deti a pôžičky. Je to veľmi vážna vec, my takýchto mužov na školách potrebujeme. Kto bude učiť chlapcov, ako jedná zrelý muž?“
Chýbajú chlapcom na školách mužské vzory?
„Jednoznačne, školstvo je už dávno prefeminizované. Deti nás majú prečítané viac, ako si myslíme. Nevychováme ich našimi rečami, sú pre ne nezaujímavé. Vidia, ako konáme a to je to, čo ich vychováva.“
Môže byť vstup do štrajku pre deti výchovný?
„Určite áno. Na Slovensku máme problém, že ak mám iný názor ako druhý človek, je pre mňa nepriateľ. Je to pomýlené, ľudia majú mať rôzne názory. Len vtedy, keď o veciach vedieme dialóg, môžu sa pohnúť.
Diskusia chýba a ak je, tak stojí na silových riešeniach. Odbory ponúkajú len silové riešenia. Tieto aktivity však nie sú odborové, ale sú aktivitou normálnych mladých chlapov, ktorí chcú učiť. Od politiky to má veľmi ďaleko.“
Štrajk nevnímate ako spolitizovaný?
