Božena Slančíková Timrava (1867 – 1951), v roku 1937, ako 70-ročná, redaktorke Živeny Lei Mrázovej povedala: „Keby som sa bola vydala, iste by som sa nebola stala spisovateľkou...“ Hneď však dodala: „A nebolo takého ozajstného. Raz som sa tak strašne zaľúbila do jedného. A keď som bola vytriezvená, videla som, ako ten nebol hoden.“
Z toho nebude nič
V autobiografickej novele Všetko za národ vystupuje Timrava ako Viera. Na konci novely píše: „Viera sa nevydala (...) prišla i ľúbosť, taká, akú si sama žiadala. Láska bola desná ako búrka, strašná ako príval, ničiaca ako požiar. Tá zobrala jej ruže z líc, hladkosť čela, mladistvosť postavy – lebo bola k nehodnému. Víchor prestal, búrka stíchla, požiar zhasol a teraz Viera píše rozprávky a – slúži národu (...)“
Literárny historik a znalec Timravinho života a diela Ivan Kusý píše, že pravdepodobne táto láska našla svoj odraz v jej novele s názvom Bez hrdosti. Prototypom hlavnej mužskej postavy je zrejme Ľudovít Čipkay, učiteľ z Ábelovej.
Potvrdzuje to aj Timravina neter Zlata Petrivaldská: „(...) kým sa jej brat Bohuslav – môj otec – neoženil, teta bývala u neho (v Ábelovej) a vtedy sa zamilovala aj do tamojšieho učiteľa Ľudovíta Čipkaya. Každý vedel, ba aj ona sama, že z toho nebude nič, veď on bol oveľa mladší ako teta a potom aj jeho povaha nevyhovovala. Domácnosť mu viedla sestra, s ktorou sa teta spriatelila a tak chodila denne k nim. Myslím, že hodne z toho zachytila novele Bez hrdosti.“
V tejto novele vystupuje ako hlavná hrdinka Milina, ktorá je zaľúbená do Sama, no napokon z lásky vytriezvie: „I zdal sa jej taký biedny a mizerný, najmä tie ovisnuté nohy v topánkach, že sa odvrátila s odporom.
Teraz mohla by ho i zabiť! myslí, nad ním stojac, a pozrie po izbe po ostatných driemajúcich. Zrazu, vidiac ho v blízkosti, vzbúrila sa jej zasa všetka horkosť. Aspoň ten pohár keby mu mohla hodiť do hlavy, lebo zdá sa jej, že mu je dlžná jedno zaucho, ktoré i musí mu dať. Bodaj by ťa viac nikdy nemilovali! šepce aspoň kliatbu, dvíhajúc pohár k ústam, ktorého obsah chutí jej ako otrava. Aspoň takou láskou veľkou ani jedna viac!“
Vynikáte originalitou
Prvý, kto Timrave zložil veľkú literárnu poklonu, bol v roku 1900 vtedy už jeden z posledných žijúcich štúrovcov, 77-ročný Ján Francisci.
Nevyjadril sa verejne, ale v súkromnom liste. Vtedy 32-ročnej, zatiaľ literárnou kritikou vôbec nepovšimnutej Timrave napísal: „Ale tým väčšie a srdečnejšie je moje potešenie, keď taký mnou spozorovaný nový zjav je vynikajúci, zaujímavý a mnohosľubný. Vy, slečna, ste mi takým zjavom na poli našej slovenskej beletristickej literatúry. Vaše poviestky z kruhu a života dedinskej inteligencie, ktoré som doteraz poznal v to zahrnujúc i poslednú Boj, pri ktorej veľmi ľutujem, že ju nepoznám celú, vynikajú v našej slovenskej literatúre svojou originálnosťou, novosťou, šťastnou invenciou, vernou kresbou deja i figúr i charakteru, telesnou i duševnou živosťou dejstvujúcich osôb. (...) K tomu oprobujem sa pripojiť prosbu, aby ste tento Váš zriedkavý novelistický talent nenechali zahrdzavieť a zadriemať, ale čím častejšie potešili jeho plodmi túžobne ich očakávajúce obecenstvo, a medzi ním i mňa."
Domáce vyučovanie
Je pozoruhodné, že Timrava nechodila do školy, ale učil ju otec - evanjelický farár. Spomienky na rodinné vyučovanie u Slančíkovcov v novohradskej dedine Polichno zanechala Timravina rovesníčka Oľga Krčméryová. Bola to dcéra evanjelického farára Juraja Petényiho v susednej dedine Budiná.
