BRATISLAVA. Veľkých zamestnaneckých protestov, aké plánujú v súčasnosti učitelia, zažilo Slovensko už niekoľko.
V minulosti tak napríklad začiatkom roku 2003 niekoľko dní nefungovala železničná doprava a v roku 2010 boli ochromené nemocnice.
Pozrite si prehľad, ako dopadli veľké protestné akcie z minulosti.
Železničiari
Začiatkom roka 2003 zažilo Slovensko po dlhých rokoch veľký štrajk. Železničiari najprv len na niekoľko hodín odstavili vlaky, no keď ich požiadavky nikto nesplnil, vyhlásili nepretržitý štrajk, ktorý znefunkčnil železničnú dopravu na niekoľko dní.
Namietali proti zrušeniu 25 regionálnych tratí, sto vnútroštátnych a piatich medzinárodných vlakov a obmedzeniu vyše 100 spojov. Škrty mali znamenať, že o prácu by podľa odborárskych bosov prišlo asi tisíc železničiarov. Nepomáhali ani vyjednávania s vládou, ktorá bola ochotná ustúpiť len v jedinej požiadavke – že počet rušených vlakov sa zníži na 100.
Dva štátne železničné podniky sa obrátili dokonca na súd, keďže štrajk bol podľa nich nezákonný.
Výsledkom bolo predbežné opatrenie, podľa ktorého sa železničiari mali vrátiť k práci. O niekoľko mesiacov neskôr sa ukázalo, že predbežné opatrenie sa nemalo ani realizovať, keďže sudkyňa sa pomýlila.
Učitelia sa s Draxlerom nedohodli. V pondelok zatvoria školy Čítajte Policajti
Nespokojnosť s platmi a sociálnymi zabezpečením priviedla do ulíc aj policajtov. Bolo to v roku 2005, keď bol ministrom vnútra Vladimír Palko (KDH).
Policajné odbory usporiadali viacero protestných zhromaždení. Na jeden z októbrových protestov pred Úradom vlády SR prišli s transparentom s nápisom „Ak nás nezaplatí štát, zaplatí nás mafia“.
Reakciou bolo, že Palko odvolal šéfa policajných odborárov Miroslava Litvu z funkcie riaditeľa oddelenia vedecko-technického rozvoja. Ministerstvo vnútra dokonca tvrdilo, že policajti nemajú právo štrajkovať a majú to zo zákona zakázané. Odvolávalo sa na etický kódex polície či dokonca na ústavu.
Tvrdilo tiež, že odborári využili akcie na politické ciele, keďže šírili heslá napríklad o výmene vedenia rezortu. Odborári to popreli.
Po parlamentných voľbách v roku 2006 nový minister vnútra Robert Kaliňák (Smer) vrátil Litvu na jeho pôvodný post.
Štrajk prepravcov pred Úradom vlády. (zdroj: Archív SME - Peter Žákovič. )Kamionisti
V roku 2010 sa pôvodne spontánny protest niekoľkých autodopravcov, ktorí chceli „spanilou jazdou“ v Bratislave upozorniť na problémy s elektronickým mýtom, rozšíril do viacerých miest na Slovensku. V Bratislave, Ružomberku, Nitre a v ďalších mestách blokovali cesty pomalou jazdou či odstavenými kamiónmi.
Dopravcovia žiadali niekoľko zmien v elektronickom mýte a zníženie spotrebných daní z pohonných látok. Polícia neskôr začala proti štrajkujúcim pomerne tvrdo zasahovať, pokutovala ich a niektorým odobrala vodičské preukazy.
Premiér Robert Fico napokon pristúpil k rokovaniam o náprave na úsekoch, za ktoré museli kamionisti platiť, ale s podmienkou, že uvoľnia zablokované cesty.
Lekári
Za vlády Ivety Radičovej vstúpili do ostrého štrajku aj lekári. V septembri 2010 podalo vyše 2400 lekárov výpovede.
Keďže odborári nepristúpili na riešenie ich požiadaviek navrhované vládou, tá sa na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti rozhodla vyhlásiť núdzový stav. Lekárom vo výpovedi tak mohli nariadiť pracovnú povinnosť. Riešením mali byť aj lekári z Česka, keďže v nemocniciach chýbali stovky lekárov.
Napokon sa lekári a vláda dohodli a podpísali spoločné memorandum. Výsledkom boli vyššie platy lekárov, zrušenie transformácie nemocníc a zmeny v Zákonníku práce.
Problémy boli pri prenesení obsahu memoranda do legislatívy. Odborári neboli spokojní, preto aj neskôr ešte vyhlásili štrajkovú pohotovosť.
