BRATISLAVA. Veľa ľudí, ktorí sa asýrskych kresťanov privezených na Slovensko boja, zmenia názor, keď sa o nich dozvedia viac. Tvrdí to fotograf ANTON FRIČ, ktorý o nich natočil dokument Slzy a nádej Iraku a teraz ho premieta po celom Slovensku.
Ako ste sa dostali k asýrskym kresťanom v Iraku?
„Dostal som sa tam prvýkrát v decembri 2014, keď ma oslovila nemecká kresťanská nadácia Kirche in Not, ktorá chcela zdokumentovať projekty v Kurdistane. Pomáhajú utečencom bez rozdielu vierovyznania a patria medzi najvýznamnejších donorov v tejto kríze. Boli sme tam asi desať dní. Tak ma to zaujalo, že ešte na mieste som si kúpil letenku, aby som sa tam mohol o niekoľko dní vrátiť. Na Slovensku som sa snažil informovať ľudí o probléme kresťanov v moslimskom svete a jedným z plodov diskusií bol vznik iniciatívy Kto pomôže, ktorej sa chytilo spoločenstvo Ladislava Hanusa.“
Takže myšlienka iniciatívy, ktorá už teraz vie zabezpečiť ubytovanie pre viac ako 150 utečencov, bol váš nápad?
„Založenie iniciatívy vyplynulo z diskusií. Aj v Česku vznikla podobná iniciatíva a naša Kto pomôže je v podstate jej kópia. Ale bez toho, aby som prišiel s informáciami a fotografiami priamo z miesta, kde títo ľudia žijú, by to asi nevzniklo. Vtedy totiž ešte utečenci neboli takou významnou témou ako dnes.“
Vaše cesty teda nemali nič spoločné s americkou nadáciou, ktorá presun asýrskych kresťanov na Slovensko organizovala?
„O nich som sa dozvedel až vlani v septembri, keď som mal za sebou už štyri cesty do Iraku. Je len zhoda okolností, že na Slovensko prišla tá istá skupina, ktorú som pravidelne navštevoval v Iraku. Až neskôr v októbri sa v tábore začalo rozprávať o Slovensku. Asýrčania sa ma pýtali, ako to u nás vyzerá, začali sa učiť slovenčinu, takže bolo jasné, že prídu sem. Ešte som tam pomáhal s kontaktom na českého veľvyslanca pri vybavovaní víz, keďže Slovensko tam nemá žiadne zastúpenie a český konzulát bol neďaleko tábora.“
Videli ste, ako si Slovensko vyberá, ktorých ľudí prijme?
„Slováci si ich nevyberali. Keď tam prišli ľudia z imigračného úradu, tak už boli vybraní. Hlavné slovo mal pri tom otec Douglas, ktorý ich pozná a dokázal sa za nich zaručiť. Preverovala ich cirkev, súkromná americká agentúra, aj naše štátne zložky. Súčasťou previerky bola napríklad úloha, aby napísali, koho poznajú, aby sa overilo, či pochádzajú naozaj z jednej komunity ako tvrdili.“
Hovorí sa o nich, že sú ľahko integrovateľní – nejde o ľudí z chudobnej vrstvy, sú to vzdelaní kresťania. Aký dojem z nich máte vy?
