BRATISLAVA. Rodina Weissovcov žila v obci Hodruša, kde otec Aaron Weiss vlastnil niekoľko obchodov. V dedine neboli žiadni Nemci. Vďaka tomu dokázala rodina Weissovcov prežiť z otcovho podnikania do relatívne neskorého štádia vojny.
V roku 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania utiekli Weissovci do lesov v oblasti Čiernej hory a Lučenca, ich rodného mesta. Neskôr sa vrátili späť do rodnej dediny.
„Neboli tam žiadni Nemci, no všetci vedeli, kto sme. Ale zatvárali pred tým oči a nikto nás neudal,“ hovorí syn Ariel Weiss.
Život v jaskyni
Jedna rodina im prichystala miesto v jaskyni nad dedinou, kde sa mohli ukryť. Boli tam postele a kachle, keďže pôvodne tam bol vstup do bane, ktorý bol dávnejšie zasypaný.
„Do jaskyne sme prišli na jeseň. V zime sa počasie začalo zhoršovať, voda nám kvapkala zo stropu a my sme boli úplne mokrí,“ tvrdí Ariel Weiss.
Opustený salaš
Rodina, ktorá im pomohla, potom oslovila manželov Kaššovcov, ktorí im ponúkli kozí salaš ukrytý v horách, kam sa uchýlili. Bola to len jedna miestnosť pre pastiera kôz. Usadili sa tam na štyri mesiace. Pastier tam nebol, pretože bola zima.
„Dávali nám tam jesť a hrozila im za to smrť. Keď Nemci zistili, že niekto ukrýval Židov, tak bola ohrozená celá jeho rodina,“ povedal Gabriel Weiss, jeden zo synov ukrývaných rodičov.
Keď sa priblížil front, rodina Weissovcov sa vrátila do bane. Zostali tam týždeň, kým sa Nemci nestiahli, a kým neprišla Červená armáda. Rodina Weissovcov emigrovala do Izraela v roku 1949.
V stredu dostali manželia Kaššovci ocenenie Spravodliví medzi národmi, ktoré sa udeľuje ľuďom nežidovského pôvodu, ktorí prispeli k záchrane Židov počas holokaustu.
