BRATISLAVA. Rodina Lacikovcov zažila počas ukrývania mladého Jána Bustina veľa ťažkých a stresových situácií, no Lacikovci nikdy nestratili nervy. Augustín Lacika nikdy nežiadal od rodičov Jána Bustina žiadnu odmenu, to znamená, že Bustinoví neplatili ani za ukrývanie, ani za stravu.
„Poskytli mu ubytovanie a stravu a starali sa oňho ako o vlastného syna,“ píše o ich vzťahu izraelské veľvyslanectvo.
Doktor Oskar Bustin bol rešpektovaným doktorom a jeho pacienti si ho v dobrom pamätali za jeho skutky. Keď Nemci obsadili Slovensko, Helena Smardová, ktorej manžel bol Bustinovým pacientom, sa ponúkla ukryť rodinu Bustinovcov vo svojom dome. Tam sa ukrývali asi pol roka.
V decembri 1944 však už dom pani Smardovej nebol bezpečným miestom. Rodina sa preto musela rozdeliť. Ďalší z Bustinových pacientov, Augustín Lacika a jeho manželka Valéria, prijali Jána Bustina, osemnásťročného syna doktora Bustina. V domácnosti v tom čase žili aj ich dve dcéry, Marta a Jozefa, ktorú volali Pegy.
„Ak neboli prítomní cudzí ľudia, pohyboval som sa po dome ako člen rodiny. Keď však niekto zazvonil pri bráne, utekal som do pivnice, kde som sa zdržiaval, až kým nepominulo nebezpečenstvo,“ spomína Ján Bustin.
Prítomnosť Jána v dome musela rodina Lacikovcov maskovať pred priateľmi a susedmi. Snažili sa čo najviac obmedziť počet návštev. Jediný, kto mimo rodiny o Jánovi vedel, bol snúbenec dcéry Pegy, ktorý bol v dome Lacikovcov častým hosťom.
V apríli 1945 sa na Slovensku nacistický režim zrútil a konečne všetci tí, ktorí sa skrývali, boli oslobodení. Medzi nimi bol aj Ján Bustin.
