Tento text patrí k prémiovému obsahu SME.sk. Počas trvania štrajku učiteľov sme všetky texty o školstve odomkli a vyňali z prémiového obsahu. Chceme tak podporiť kritickú diskusiu o stave slovenského školstva.
Prečo ste sa rozhodli ísť učiť?
„Nevedel som, do čoho idem. Na dedinskú školu ma prijali doslova preto, že som z vedľajšej dediny a som muž. Údajne na moje miesto čakalo desať ľudí, ale viem, že na tej škole dlho nevedeli zohnať slovenčinára. O tom, že chcem učiť, ma ubezpečili detičky z neslávneho Lunika IX v Košiciach. Postavili ma do pozoru a názorne ukázali, že motivácia študentov, a teda učiteľa, je vlastne herecký odbor a totálny základ pre edukáciu. Bez toho ani do triedy nechoď, budeš za trápneho. Deti to vedia.“
Napĺňa vás vaše zamestnanie? Čo by sa muselo stať aby ste zo školstva odišli?
„Teraz učím na škole, ktorá je v Košiciach považovaná za dobrú. Je súkromná a do práce chodím skutočne rád. Musel by som sa stať otcom, aby som si hľadal prácu inde. Neviem si totiž predstaviť, ako by som z platu bežného učiteľa vykryl výdavky na nepracujúcu partnerku a deti. Na hypotéku mi síce ‚vyšlo‘, ale jednu izbu z dvojizbáku v pôvodnom stave prenajímam. Nedá sa inak.“
Aké sú problémy, ktoré vám komplikujú prácu a vnímate ich okrem platov za zásadný problém školstva?
„Problémov je skutočne až tak veľa, že keby školstvo bolo autom, tak by nemohlo byť spôsobilé na ďalšiu prevádzku. Predstavte si, že by si murári museli po nociach vyrábať tehly sami, alebo programátori najprv doma zostrojiť počítač, aby ráno mohli kódovať. To sa v školách deje. Ale to je len materiálna stránka. Existuje priama úmera medzi motivovanosťou učiteľa a jeho žiakov. Taká istá priama úmera je medzi záujmom o prácu učiteľa a kvalitou ľudských zdrojov. Veľa mojich úžasných spolužiačok a spolužiakov, ktorí milujú svoju prácu, ju nerobia. Jednoducho je pre nich odmena až tak málo zaujímavá. Rozprával som sa s kamarátkou, ktorá už neučí a začala podnikať. Jej prvá veta bola: Ty ešte učíš? Keby si vedel ako veľmi mi to chýba! Za najvypuklejšie problémy teda považujem technické zabezpečenie a motiváciu na všetkých úrovniach školstva.“
Ako sú na tom kolegovia z vašej školy? Zapojili sa do štrajku?
„Z mojej školy som sa pridal sám. Keďže učím na súkromnej škole, stretlo sa to so zvláštnymi reakciami. Pre mňa je to otázka morálky a solidarity, pretože tu ide o veľa. Myslím, že učitelia neboli ešte nikdy bližšie k zmene ako teraz.“
Aká atmosféra je medzi učiteľmi v Košiciach?
„V Košiciach je to super, ale trošku bipolárne. Na stretnutiach Iniciatívy košických učiteľov zaznelo, že bez riaditeľa celoškolský štrajk nie je možný. Sú takí riaditelia, ktorí povedzme nerobia problémy. Sú takí, ktorí sami štrajkujú. A potom takí, ktorí čítajú listy a obežníky z ministerstva a zamestnancom sa nepriamo vyhrážajú, zastrašujú, zahmlievajú. Povedzme, že tak môžu robiť len z vlastnej nevedomosti, možno hovoria o tom, že štrajk je politický, z neznalosti právnych otázok.
Viktor Pončák.Počuli ste o prípadoch zastrašovania učiteľov či riaditeľov? Vraj je to na východe horšie než v iných častiach Slovenska.
„Vydávajú sa napríklad interné nariadenia o nevyjadrovaní sa do médií. Hocikedy to môže byť nevinná forma mobingu, či bossingu. Riaditeľ si pred celou zborovňou pozve zamestnanca, ktorý oznámil, že ide do štrajku a len tak nezáväzne sa opýta všetkých kolegov, čo si o tom myslia, ako v takej ťažkej situácii bude škola fungovať, kto ich bude počas neprítomnosti zastupovať a potichučky manipuluje s kolektívom, pričom stavia do opozície štrajkujúcich a zvyšok kolektívu.
Čím si vysvetľujete takýto postup?
„Stará škola. Nerozumiem celkom, prečo to robia. Ako keby tým hovorili, že školstvo je super a netreba nič meniť. A keď učitelia napriek tomu idú riskovať svoju prácu a prichádzajú o plat, je to jasný signál toho, že odhodlanie je obrovské. Už nemáme čo stratiť, od toho momentu už môžeme len získať.“
Čo si sľubujete od štrajku? Môžu verejné demonštrácie zmeniť názor vlády?
„Výhoda štrajku vo výrobnej sfére je, že ekonomický dosah neprítomnosti v práci je prakticky okamžitý. Keď prestanú vyrábať sedadlá v Kechneci, do pár dní odstavia výrobu v ďalších fabrikách, ktoré nemajú do áut čo montovať a spoločnosť prichádza o veľa peňazí. Každý majiteľ si rýchlo spočíta, na mínus koľko eur ho vyjde deň štrajku. U nás je to iné. Vieme, že štrajk je dlhý beh, pretože spoločnosť pocíti neprítomnosť učiteľov, až keď sa deti začnú flákať po uliciach. Nemôžu byť predsa celý čas u dedka a babky. Preto rátame so solidaritou zo strany rodičov, ktorí si toto uvedomujú. Verejné akcie sú jedným zo spôsobov, ako dať vláde najavo, že tá podpora tu je. Rodičia, aj tí starí, sestričky, lekári, dôchodcovia, študenti... Je tu silná solidarita od mnohých pracujúcich. Uvidíme, koľko bude trvať, kým si vláda spočíta, koľko ich stojí jeden deň štrajku v školstve.“
Je načasovanie štrajku správne?
„Nechápem, prečo je táto otázka taká častá. Jednoducho je tu problém a vláda ho má riešiť. Hneď. Budeme štrajkovať, kým sa problém nevyrieši. Nie do volieb alebo do nového programu vlády – až kým nebudú požiadavky splnené. Text piesne hovorí: Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz? Požiadavky sú na stole veľmi dlho. Minimálne už od štrajku v roku 2012, ktorý nič nevyriešil. Akurát vláda bola spokojná, že má vo vrecku sociálny zmier. Ľudia zistili, že skorumpované odbory asi nehája záujmy svojich členov. Tento štrajk je čistý, zdola. A dokonca je to štrajk jednotlivcov. Snaha dať mu politickú nálepku ma osobne uráža. Od tejto chvíle každá vláda, ktorá sa objaví, bude vedieť, že má silného súpera.“
Sú deti a rodičia rukojemníkmi, alebo partnermi v boji? Aká je podľa vašej skúsenosti medzi nimi atmosféra?
„Škola nie je budova. Škola je partnerský trojuholník žiak – rodič – učiteľ a škola ako inštitúcia. Je to teda náš spoločný problém, ktorý musíme vyriešiť spoločne. Mnohí rodičia to vedia a chápu. Ale ľudia sú rôzni. Niektorým prekáža, že počas štrajku nemajú kam dieťa odložiť. Práve v tom je naša sila, že veľa rodičov to chápe a stojí za nami. Často je to brané tak, že na vine sú tí, ktorí štrajkujú. Opak je pravdou, štrajk je krajná a posledná možnosť tých, ktorí sa potrebujú brániť, žiadajú zmenu zlej situácie. Do školstva sa nechodí pre rýchlu kariéru a vilu pri mori. Napriek tomu učitelia chcú učiť, venovať sa deťom. Toto nevie robiť každý druhý. Nejde o náš nadštandard, na vydobytie ktorého využívame deti. Ako zaznelo na pódiu v Košiciach – tento štrajk je z lásky k deťom.“
