Islám u nás existoval už v stredovekom Uhorsku

Text pôvodne vyšiel v magazíne Historická Revue.

Autor je historik a arabista, pôsobí na Katedre klasickej a semitskej filológie FF UK.

K upci a obchodníci muslimského pôvodu navštevovali už Veľkú Moravu, no až s príchodom staromaďarských kmeňov sa v strednej Európe usadila aj prvá väčšia skupina vyznávačov islámu.

Pravdepodobne už počas kočovania v stepiach severne od Čierneho mora sa islám rozšíril medzi tieto kmene, aj keď nie masovo.

V tejto oblasti boli v područí Chazarského kaganátu, ktorý napriek vyhláseniu judaizmu za oficiálne štátne náboženstvo bol prevažne nábožensky heterogénny a hlavne medzi bojovníckou zložkou jeho spoločnosti bolo nemálo muslimov.

Nemáme však na to žiadny dôkaz. Arabský historik Mas´údí síce spomína koristnú výpravu pravdepodobne staromaďarských kmeňov proti Byzancii, ktorej sa medzi jednotlivými kmeňmi mali zúčastniť aj muslimskí bojovníci.

Správa je však až z 10. storočia a nevieme, či správy o muslimoch nemôžeme vztiahnuť už na predchádzajúce storočie. O isláme medzi starými Maďarmi pred presídlením do Karpatskej kotliny nemáme priame ani nepriame dôkazy.

Informácie o muslimoch máme až z doby po vzniku Uhorska. Stredoveké pramene mnohokrát spomínajú uhorských Saracénov, Izmaelitov aj Busurmanov. No aj arabskí autori poznajú v Uhorsku islám či muslimov. Podľa uhorskej kroniky Gesta Hungarorum (zač. 13. stor.) prišli do Uhorska za vlády kniežaťa Takšona (asi 955 – 971) „Izmaeliti“ z Povolžského Bulharska.

Ďalšou informáciou je správa Ibráhíma ibn Ja’qúba. Tú môžeme datovať pomerne presne, v strednej Európe bol v rokoch 965 – 966, teda tiež počas vlády kniežaťa Takšoňa v uhorskom kniežatstve.

Hovorí teda o uhorských muslimoch približne v rovnakej dobe, ako ich spomína Gesta Hungarorum. Tento židovský cestovateľ však nebol priamo v Uhorsku – uhorských muslimov stretol medzi kupcami na trhoch v Prahe a Krakove.

Protimuslimská legislatíva v 11. storočí

Najstarší uhorskí muslimovia boli pravdepodobne prinútení ku konverzii na kresťanstvo v čase christianizácie Uhorska v 11. storočí spoločne s ostatnými nekresťanskými obyvateľmi Uhorska.

Ich komunity ale museli pretrvať až do konca 11. storočia, keďže kráľ Ladislav (1077 – 1095) vydal proti nim zákonné nariadenia. Pokrstených Izmaelitov, ktorí napriek krstu tajne vyznávali svoju vieru, čo bolo „očividné“ vykonávaním obriezky, nariadil presídliť mimo ich osady, zároveň im však umožnil pred súdom vyvrátiť podozrenie.

Tieto nariadenia ale pravdepodobne neboli účinné, keďže kráľ Koloman (1095 – 1116) ich ešte sprísnil. V jeho zákonoch boli až štyri články, ktoré sa týkali Izmaelitov:

●         Ak boli prichytení pri zdržiavaní sa bravčoviny, pôste alebo rituálnej očiste, mali byť poslaní pred kráľovský súd. Ten kto ich obvinil, získal časť ich majetku.

●         Každá osada Izmaelitov musela postaviť kostol, následne bola polovica obyvateľov izmaelitskej osady presídlená.

●         Izmaeliti nesmeli svoje dcéry vydávať za Izmaelitov.

●         Ak Izmaelita pozval niekoho na hostinu, smel podávať iba bravčové mäso.

Pomerne kruté nariadenia sa však pravdepodobne vzťahovali iba na formálne pokrstených muslimov, podozrievaných z tajného vyznávania starej viery.

Popri nich však musela v Uhorsku existovať aj ďalšia muslimská skupina, ktorá naopak vyznávala svoju vieru skoro úplne slobodne. Ak neexistovala, musela vzniknúť v prvej polovici 12. storočia.

Abú Hámid al-Gharnátí

V rokoch 1151 – 1154 sa totiž v Uhorsku zdržiaval andalúzsky učenec a cestovateľ Abú Hámid al-Gharnátí (1080 – 1169/70), ktorý o nich vo svojich dielach podal správu.

Pochádzal z Granady, na svojich cestách precestoval skoro celý islámsky svet. Doputoval až do Povolžského Bulharska, kde žil niekoľko rokov. Odtiaľ tiež podnikol niekoľko ciest do okolitých krajín, počas jednej z nich v Kyjeve stretol skupinu muslimských vojakov, ktorú vyslal kráľ Gejza II. (1141 – 1162) na pomoc svojmu švagrovi Izjaslavovi II.

Muslimské vyznanie týchto vojakov ho zaujalo natoľko, že sa rozhodol navštíviť Uhorsko.