Ku šťastiu potrebujeme nové veci aj pohladenie

Herec František Kovár sa vie nadchnúť novou električkou, ale aj zlostiť nad situáciou v zdravotníctve. Aj preto nabáda voliť. S toaletným papierom v ruke.

Bavíme sa o kvalite života alebo subjektívnej pohode celého národa. Čo vplýva na tú vašu?
„To všetko vyplýva z uhla pohľadu, z povahy, skúseností či zdedených vlastností. Ja som napríklad tak trochu idealista. Šťastie a lásku, o ktoré sa usilujeme, vidím v spolupatričnosti. Ešteže som v jednej šatni s Mariánom Geišbergom. Ja sa pasujem za optimistu, on za pesimistu. Myslím si, že pesimisti posúvajú veci dopredu. Hovorím mu, nechaj to tak, to je dobré. A on deklaruje všetky veci, ktoré sú na tom zlé. Tak po chvíli v tej debate kapitulujem, stiahnem sa a čakám na lepší výsledok.“

Podľa ekonomických štatistík pracujeme na kúpu auta či televízora menej než pred niekoľkými rokmi. Aký vplyv má na kvalitu nášho života materiálny a duševný blahobyt?
„Keď som si z prvej hereckej výplaty v Nitre kúpil malý vláčik, mal som veľkú radosť. Vo väčšine v nás je zakorenená taká vlastnosť – túžba niečo si splniť, získať. Časom však môže zovšednieť. Nikdy vám však nezovšednie spomienka na detstvo, ako vás mama pohladila po hlave. Čiže ku šťastiu potrebujeme oboje – aj nové veci, aj to pohladenie. A oboje by malo byť v rovnováhe. Lebo si občas myslím, že už žijeme v nadbytku. Máme toho toľko, že mnohé veci vnímame ako samozrejmosť a pocit nespokojnosti v nás potom narastá.“

Pôjdete voliť?
„Samozrejme. Najstrašnejšie je, keď človek zostane doma a potom iba frfle. Viem, že je tam len istá drobná štatistická možnosť na to, aby som mohol zmeniť kolobeh vecí, ale aspoň mám čisté svedomie, že som sa o to snažil. Kto nejde voliť, ako by si nechal svoj názor zmraziť v mrazničke. Účinkujem teraz aj v takej kampani, kde ako dôvod, prečo pôjdem voliť, držím v ruke toaletný papier – aby som si ho nemusel nosiť do nemocnice.“

Stav nášho zdravotníctva je pre mnohých ľudí ukazovateľom kvality života. Aké s ním máte skúsenosti?
„Bohaté. Manželka aj syn sú lekári. Zažil som takú krásnu situáciu, že som nakupoval, keď za mnou prišla jedna pani a povedala. Pán Kovár, uznávam vás ako herca, ale váš syn mi zachránil život. Priznám sa, že som zaslzil. Na lekárov nedám dopustiť. Viem, že väčšina je poctivá a dôsledná, ale niektorí občas tento dojem kazia. Aj som sa manželky pýtal, čím to je. Či únavou ľudského materiálu, alebo podmienkami, v ktorých pracujú. Často si doma hovoríme, že keď pacient dlho čaká na operáciu alebo v čakárni, nie je to vina lekára, ale toho, že je to celé zle zorganizované.“

Ako by to malo byť zorganizované?
„Do zdravotníctva dávame peniaze všetci, niekto viac, iný menej, ale každý očakáva, že za to niečo dostane alebo sa za rozumnú cenu niečo potrebné kúpi. Ak je potom niekto chorý a nevenuje sa mu adekvátna starostlivosť, tak z toho plynie prirodzená frustrácia. Keď som v lete ležal v ružinovskej nemocnici pre operáciu kĺbu, starostlivosť o pacientov bola výborná, ale v tých horúčavách bez klimatizácie to bola pre pacientov i zamestnancov mučiareň. A to som tam bol iba týždeň.“

Ako vnímate kauzy z posledného obdobia, keď si skupina ľudí spravila zo zdravotníctva pochybný kšeft?