Tento text patrí k prémiovému obsahu SME.sk. Počas trvania štrajku učiteľov sme všetky texty o školstve odomkli a vyňali z prémiového obsahu. Chceme tak podporiť kritickú diskusiu o stave slovenského školstva.
Na učiteľských demonštráciách cítiť, že sa od iných líšia. Čím to je?
„Sme štrajkujúci amatéri. V čom sú však učitelia profesionáli aj z titulu svojho povolania, je, že vedia komunikovať a sú zvyknutí stáť sami proti skupine a organizovať ju. Dokážu využiť množstvo zručností, ktoré vychádzajú z ich profesie. Napríklad umenovedné disciplíny majú praktické skúsenosti s veľkými produkciami. Učíme sa za pochodu a robíme aj veľa chýb. Niektoré obsahovo dôležité akcie nedokážeme navonok odkomunikovať.“
Čo vás motivovalo, aby ste sa aktívne zapojili do štrajku?
„Aktivity Iniciatívy učiteľov sledujem dlhodobo a vidím, že sa na ne začínajú nabaľovať nové témy, s ktorými sme nepočítali. Veľkou témou je motív solidarity. Aj keď to znie neuveriteľne, reakcia vysokoškolských učiteľov vznikla z morálneho rozhorčenia. Z toho, ako sa vláda správa k učiteľom a ako s nimi komunikuje.“
Myslíte, že prístup vlády dokážete ovplyvniť?
„Nie sme žiadni pragmatici, aby sme vedeli niečo politicky ovplyvňovať alebo presadzovať. Máme však možno naivný pocit, že učiteľ by mal mať rešpekt a vážnosť v spoločnosti. Nemožno sa k nemu správať ako k handre. Spôsob, akým sa komunikovalo so štrajkujúcimi učiteľmi, urazil našu česť a pre mnohých to bol emocionálny dôvod, prečo vstúpiť do štrajku. Na Slovensku chýba solidarita medzi skupinami ľudí. Či už ide o profesie, napríklad lekári a sestričky, absolútne chýba solidarita väčšiny s akoukoľvek menšinou. S národnostnou, sexuálnou, utečencami. Preto je občiansky sektor ochrnutý, zabudli sme, čo znamená, že človek je sociálna bytosť.“
Štrajkom sa otvorila aj téma spoločenského postavenia univerzít.
„Naschvál sme neformulovali vlastné požiadavky. Tie, ktoré naformulovala Iniciatíva slovenských učiteľov, by v pomerne krátkom horizonte výrazne zlepšili aj kvalitu vysokého školstva. Na univerzity by chodili kvalitnejší absolventi stredných škôl. Druhým dôvodom je, že sme nechceli trieštiť sily, ale ľudí spájať. Vysokoškolskí pedagógovia sú prakticky tiež marginalizovaná skupina. Patríme ku školstvo a hoci máme iné postavenie, sme enkláva, ktorá žije vo svojej slonovinovej veži, rozpráva nezrozumiteľným vedeckým jazykom, organizujeme konferencie, ale prestali sme komunikovať navonok. Preto má o nás skreslené predstavy nielen spoločnosť, ale ako som zistil za posledné týždne, máme ich skreslené aj medzi sebou.“
Ako to ovplyvnilo vás?
„Hoci na Univerzite Komenského učím už osemnásty rok, za posledných päť dní som bol prvýkrát fyzicky na prírodovedeckej fakulte, stretol sa so svojimi kolegami a ich študentmi. Prvýkrát som bol na Fakulte informatiky a informačných technológii STU, prvýkrát som mal možnosť priamo konfrontovať s ľuďmi, s ktorými súperíme o rozpočet a nepriamo cez médiá a komisie debatujeme o kritériách kvality, ale nikdy som ich osobne nestretol. Mám pocit, že prírodné vedy majú veľmi špecifický pohľad na humanitné veda a naopak, každý sa však trochu mýlime. V rámci štrajku sa naštartovala medzifakultná spolupráca. Profesor genetiky z prírodovedeckej fakulty prišiel na filozofickú fakultu a mal prednášku o Komenskom, čo je na slovenské pomery zázrak. Máme si čo povedať.“
Posunú udalosti posledných týždňov slovenskú akademickú obec?
„Keď sa ľudia spoznajú, automaticky začínajú hľadať, čo ich spája. Toto bude moment, ktorý posunie minimálne Univerzitu Komenského. Máme trinásť fakúlt a je ťažké hľadať spoločnú reč. Teraz sa vytvárajú neformálne vzťahy. Teraz už nemám problém zatelefonovať matematikom a dohodnúť sa na spoločných aktivitách. Vznikli aj neformálne vzťahy medzi univerzitami. Na začiatku boli ľudia z desiatich fakúlt viacerých univerzít, postupne sa štrajkový výbor začal rozširovať a máme kontaktné osoby po celom Slovensku. Snažíme sa, aj keď nám Bratislavčanom to až tak nejde, aj cestovať a stretávať sa. Nielen naprieč disciplínami, ale aj regiónmi.“
Veríte, že spolupráca vydrží?
„Nemáme žiadneho šéfa a fungujeme len dovtedy, kým sa rešpektujeme. Nemáme žiadnu moc, takže medzi sebou nemáme o čo zápasiť, nehrozia nám kompetenčné spory. Fascinuje ma to, aj keď pre orgány či inštitúcie to môže byť komunikačný problém. Iniciatíva slovenských aj vysokoškolských učiteľov vychádza zdola.“
Je vyše päťsto vysokoškolských učiteľov v štrajku dostatočný počet?
„Je to málo a som z toho sklamaný. Nemám však pocit, že ide o počty. Ide o postoj jednotlivcov. Päťsto aktívnych vysokoškolských učiteľov, ktorí síce štrajkujú, ale zároveň učia, má možno väčší dosah ako 15-tisíc štrajkujúcich učiteľov, ktorí neučia. Za týždeň mám možnosť so stovkou študentov prebrať to, čo sa deje, dať to do súvislosti s výučbou. Robím si aj svoju prácu, aj sa vyjadrujem k dianiu a aj zo solidarity nepoberám plat.“
Napriek tomu je na demonštráciách ťažké nájsť študenta, ktorý by vedel sformulovať svoj názor a vysvetliť, prečo protestuje.
„Nestačí to vysvetliť raz. Viaceré fakulty sa po voľbách pripravujú na aktivity, ktoré nebudú mať štrajkový charakter, ale budú pokračovať v osvete. Nechcem sa študentov dotknúť, ale sú ako deti, ktoré potrebujú niekoľko rokov na to, aby sa naučili rozprávať. Potrebujú to trénovať a chce to trpezlivosť. Študenti nie sú iní ako naša spoločnosť - sú väčšinovo pasívni. Začať prejavovať svoj názor sa nedá zo dňa na deň a občiansku spoločnosť nevybudujeme za rok. Možno máme nesprávne očakávania. Prečo by študenti mali vedieť niečo, čo nevedia ani dospelí ľudia? Študenti stáli pri veľkých spoločenských zmenách a možno sme si ich heroizovali.“
Je možné to napraviť?
„Dôležitým momentom je vytváranie spoločnej pamäti niekoľkých generácií, ktoré pôsobia na vysokých školách. Generácia okolo šesťdesiatky zažila vo svojich študentských časoch rok 1968 a v aktívnom veku rok 1989. Druhá generácia dnešných štyridsiatnikov zažila rok 1989 na gymnáziách a vysokých školách, teraz sú asistenti a docenti. Študenti sú zas generáciou po roku 89. Štrajk je pre nás príležitosť preniesť historickú skúsenosť s reformovaním spoločnosti medzi tri generácie. Verím, že tento prenos je emocionálne najúčinnejší medzi najstaršou generáciou a študentmi. Medzi starými rodičmi a vnukmi vládne magické puto vzájomnej veľkorysosti a nadšenia. Generácia rodičov a detí má skôr silné konflikty. Je dôležité, že veľa starších vysokoškolských učiteľov, ktorí vstúpili do štrajku, rozprávajú študentom o skúsenostiach s rokom 1989, keď išlo o oveľa viac ako teraz. Uplynulo 25 rokov, čo je jedna generácia, a na to, aby sa vytvorila nová vízia spoločnosti, potrebujeme historickú pamäť.“
