Vchádzame do malinkej rehabilitačnej miestnosti v Poliklinike Karlova Ves Bratislava. Zariadená je skromne, s voňavými miestnosťami s relaxačnou hudbou súkromných masérskych salónov nemá veľa spoločného.
Michal Koller je svojský, ale istým spôsobom má šarm a hlavne povesť dobrého maséra. Je nevidiaci, a to je kvalifikácia, ktorá je v tomto povolaní samostatnou kategóriou opradenou mýtmi. Je slepý masér lepší ako vidiaci? Do čích rúk sa zveriť?
Stačí jeden dotyk
Hovorí sa, že prvý dojem je rozhodujúci a vytvára si ho aj nevidiaci človek. Očný vnem nahrádza zvuk, ak je to možné, tak aj hmat. „Podľa tónu hlasu viem pomerne spoľahlivo odhadnúť povahu aj náladu človeka, ktorý ku mne prišiel. Som na to odkázaný,“ hovorí 64-ročný Koller.
Určiť fyzický vzhľad je už náročnejšie, hlas občas zavádza. Stačí však krátky dotyk na ramene alebo zápästí a masér podľa svalového tonusu odhalí viac, ako očakávate.
„Máte stredne napäté svaly. Aj podľa hlasu pôsobíte ráznym dojmom, ste stále v strehu, čo si možno niekto vysvetľuje aj tak, že ste nervózna alebo napätá, ale to je vaša povaha, nič patologické. Nie je to vplyvom stresu ani choroby,“ hovorí a odhaduje vek, o rok menej, než je skutočnosť.
Chrbtica je v poriadku, len s minimálnym skoliotickým zakrivením. Pri šiestom stavci v oblasti horných trapézov sú svaly stuhnuté, čo tlačí na bránicový nerv a spôsobuje zadýchanie už pri menšej námahe.
Ľudí, ktorí majú tvrdšie svaly, podľa neho nič nerozhádže, výbušní a temperamentní bývajú tí, čo majú svaly na dotyk uvoľnené, mäkké až zdanlivo mľandravé. Dokážu ich však napnúť a vtedy sú ako z ocele. Ide často o športovcov, ktorým tento typ svalového tonusu umožňuje podávať výkony.
Neviciaca masérka Iveta Zbranková v nitrianskej Fakultnej nemocnici. (zdroj: Ján Krošlák - SME)
Veľké telo, mäkký hlas
Iveta Zbranková, masérka z nitrianskej Fakultnej nemocnice, si tiež vytvára predstavu o pacientoch podľa hlasu.
„Ľudia s nadváhou majú mäkký hlas, mäkký ako ich telo,“ hovorí.
Narodila sa so zeleným zákalom, čo je degenaratívne ochorenie, na jedno oko nikdy nevidela, druhé, ktoré malo len zvyšok zraku a postupne strácalo svoju schopnosť, si poškodila pri úraze. Nevidí osemnásť rokov.
„Možno som až priveľmi vnímavá na farby, odtiene a podtóny hlasu,“ hovorí. Vie určiť lokality, z ktorých pacienti prichádzajú, a to nielen podľa dialektu, ale aj podľa toho, čo hovoria. „Ako keby každá obec mala svoje špecifikum, svoj spôsob vyjadrovania a obsah reči. Pár slov a viem, že pani je zo Zlatých Moraviec.“
„Niektoré ženy, ktoré idú prvýkrát na masáž, si vyberú nevidiaceho maséra, aby ich nevidel,“ hovorí Michal Koller. „Je to trochu naivné. Ale aspoň prekonajú stud a odhodlajú sa ísť k masérovi, keď ho potrebujú.“
Petra Gombárika z masérskeho salóna v Petržalke prekvapilo pár klientok vetou, aby si nič nedovoľoval. Oponoval, že sa ich ešte nedotkol, načo ony odvetili, že ten pred ním sa o niečo pokúšal.
„Či je to pravda, neviem posúdiť, ak áno, je to vrchol drzosti, pre profesionálneho maséra niečo nepredstaviteľné,“ hovorí a dodáva, že nie je nič jednoduchšie ako nemasírované časti tela zakryť. Nepredpokladá, že by sa masér na ženu pozeral počas toho, ako sa vyzlieka.
„Denne vám prejde rukami asi desať klientov. Aj chleba sa dá prejesť, či nie?“ smeje sa 40-ročný masér.
„Masér sa musí sústrediť,“ vysvetľuje Michal Koller. „Ak na stole leží pekná žena, nesústredím sa na jej prednosti, ale na jej nedostatky. Tie musím odstrániť. Nevnímam ju z estetickej stránky, ale, ospravedlňujem sa za výraz, ako surovinu na prácu.“
Keď bol mladší a čiastočne videl, snažil sa na klientov nepozerať. Spomína, ako sa pred saunu posadila nahá žena a čakala na masáž. Vyrušovalo ho to, poprosil ju, nech sa zahalí. „Keď potom ležala na stole, bolo to iné,“ hovorí.
Nie je to dar od Boha
Mohli by sme tvrdiť, že nevidiaci masér je lepší masér, nedá sa totiž poprieť, že má lepšie vyvinutý hmat, ale
kvalita maséra je čisto individuálna záležitosť. Dôležitá je i manuálna zručnosť, primeraná sila, výdrž a teoretické vedomosti.
„Aj vidiaci masér môže mať dobrý hmat, ale je pravda, že ak by bol odkázaný len na hmat, ešte viac by si ho vycibril,“ myslí si Michal Koller. Najdôležitejší je však podľa všetkých oslovených masérov vzťah k tejto profesii.
„Rozšírená je mylná predstava, že nevidiaci majú lepší hmat a sluch daný od Boha,“ hovorí Zuzana Labajová, riaditeľka Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých v Levoči. „Nie je to pravda, oni len tieto zmysly dennodenne používajú, a preto sú citlivejšie a vnímavejšie.“
Zrak je zdrojom množstva informácií, stačí jeden pohľad, aby sme vyhodnotili, akú farbu kože má ľudské telo, či je tá farba symbolom zdravia alebo choroby, aké držanie tela či množstvo podkožného tuku človek má. Nevidiaci musí tieto fakty zistiť rukami.
„Farbu neriešim, nikdy som ju nevidel,“ hovorí Peter Gombárik, „zato si všimnem to, čo vidiacemu môže uniknúť. V tomto mieste je koža drsnejšia, tu zahnutá inak ako obyčajne. Asi preto majú niektorí ľudia pocit, že nevidiaci masér dokáže telo viac precítiť, lepšie sa v ňom orientuje, nerozptyľuje ho optický vnem.“
„Netušila som, že je nevidiaci,“ hovorí Dana Kižňanská, jedna z jeho klientok. Predtým chodievala k vidiacemu masérovi, keď ukončil svoju činnosť, hľadala si nového.
